Tri priania

Kapitola 12.

Vstala som a s ochrankou v pätách som kráčala k potenciálnemu epicentru zvukov. Išlo to zo vstupnej haly, bolo tam mnoho ľudí a boli v hlúčiku. Zišla som po schodoch dole, skoro sa zabila na dlhých šatách, a hlúčik sa rozostúpil. V strede ležal Jorik, krvavý. Už pri ňom čupel nejaký asi lekár. Bielu košeľu mal od krvi, rany som však nevidela. Mal pár rán na tvári a dlhý škrabanec na pravej ruke. Rýchlo som si k nemu čupla. Jorik sa rozkašlal a povyplúval krv. Cítila som, ako slabne. Umieral. No tak to pr!

„Vstávaj, Jorik!" nahnevane som povedala a podoprela ho. Ten na mňa sťažka pozrel. „Dnes neumrieš, ešte ma musíš vrátiť domov!" poslala som mu do tela liečivý prúd energie. Toľko, koľko mi náramok dovoľoval. Jorikovi sa viditeľne rýchlo rany zahojili, no nie do dokonalosti. „Už máš voči mne 2 dlhy." vstala som a spolu s Ditou sme sa vrátili do salónika k čítaniu. S povzdychom nad tým, čo som to práve spravila, som sa spustila do kresla. Rýchlo som si zamestnala myseľ rozčítanou knihou. Kde bol? Prečo sa vrátil zranený?

„To bolo od vás veľmi šľachetné." povedala mi.

„Čo myslíš?" zdvihla som pohľad od diela. Autor v ňom písal básne, balady, o prírode. Dobre sa to čítalo.

„To ako ste mu zachránili život. Povedali si, že už má voči vám 2 dlhy. Už ste ho raz zachránili?"

Zamyslela som sa. „Zachránila, nezachránila,... Ale asi zachránila. Keby som to však neurobila, mohla som byť teraz doma." dosť rázne som vstala.

„Prepáčte, nechcela som vás rozladiť!" zapišťala Dita.

„Netráp sa, nie je to tvoja vina." usmiala som sa na ňu. Musela som sa prejsť a rozdýchať náhlu stratu domova. Nepodarilo sa mi to. Pozrela som sa na náramok na pravej ruke. Naozaj som taká silná, že to dokážem oklamať? Heh, stačí jeden krok vedľa a náramky budú dva.

„Dita?" obzrela som sa za ňou.

„Áno, slečna?" zdvihla pohľad od knihy.

„Čo vlastne budem robiť, keď dozrie čas?" zaimitoval som mudrlanta.

„O tom rozhodne pán. Ale myslím, že vám dá na starosť také veci ako organizácie, projekty a tak." Hm... To by mohlo byť zaujímavé.

Na druhý deň sa Dita a Aireen rozhodli, že si zaslúžim obed aj niekde inde, nie len medzi mojimi štyrmi stenami. O Jorikovi som sa nič nedozvedela ale úprimne, ani som nemala chuť niečo zisťovať.

Spolu s Vítom, Odim, Ditou a Aireen sme sa presunuli do miestnosti, v ktorej bol dlhý stôl s asi 20 stoličkami po každej strane. Na vrchu stola boli dve stoličky, na jeho konci nie. Miestnosť bola do fialovej, žltej a zelenej farby, veľmi mi to pripomínalo cigánky, kvietky.

„Aspoň sa naučíte riadne stolovať." povedala Aireen a doniesla tri knihy. „Jedna na hlavu a dve pod ruky." povedala a bez varovania mi knihy strčila pod pazuchy a jednu položila na vlasy.

„Ak vám jedna spadne, prídete o dezert." robila si zo mňa srandu. Tiež mi to bolo vtipné.

„Záleží od toho, čo je ako dezert." povedala som a snažila sa čo najmenej hýbať. Hneď začali chlapci čašníci donášať na stôl. Toho jedla bolo na mňa príliš a tak som prišla s nápadom, aby sa najedli aj Dita, Aireen aj s mojou ochrankou. Oni však odmietli, že je to zakázané. Nesmú jesť za jedným stolom s vysoko postaveným.

„Ale ja nie som vysoko postavená." namietala som ale ani tento komentár nezabral. „Aha, takže sa na mňa budete akože pozerať." ironicky som sa spýtala a oni s úplne vážnou tvárou prikývli. „No nie!" rozhorčene som zvolala a poukladala knihy na stôl. „Keď teda nesmiete jesť so mnou za jedným stolom, ja si odsadnem." povedala som a chystala som sa vstať, keď zakročila Aireen. Vždy bola ráznejšia než Dinita.