Tri priania

Kapitola 93.

Obe sme pozreli na oblohu, odkiaľ za nami pristál Tristan.

"Bude to zlé?" opýtala som sa Daji, ktorá o všetkom zjavne vedela.

"Záleží od teba." mykla plecami a zmizla v Jame. No výborne, nedala mi žiadnu konkrétnu odpoveď, takže nech ide za mnou Tristan s čímkoľvek, rozhodne to nebude potešujúca správa.

Postoj jeho tela mi napovedal, že je nervózny, ani som nemusela využiť iskry či pozeranie cez viečka. V tichu ma vzal za ruky a dlho na tie spojené dlane pozeral.

"Tak už mi to povedz." neutrálne som ho povzbudila.

"Pamätáš si, ako sme si sľúbili, že nebudeme mať žiadne tajomstvá?" začal. Že on mi tu teraz povie, že má kdesi v Pandžabe 12 hladných detí a musí za nimi ísť.

"Pamätám. Čo to s tým má spoločné?" opýtala som sa a snažila sa vynútiť si jeho pohľad no on ho mal stále zapichnutý dole "Tristan," zľahka som sa dotkla jeho tváre a usmiala sa na neho "Nech už si vyviedol čokoľvek, nebudem sa hnevať."

"Sľubuješ?" až príliš náhlivo sa spýtal a to ma zarazilo.

"No...Už nie." odvetila som mu a zdvihla jedno obočie. Neviem, či zvládnem ďalšiu nátlakovú situáciu. Kokso, čo už len mohol vyviesť, že je z toho taký doľava?

"Prv, než ti to poviem, chcem aby si vedela, že čokoľvek je medzi nami, je to skutočné a stalo by sa to tak či tak."

Okej, začína celkom divnou okľukou.

Zhlboka sa nadýchol a pozrel na mňa.

"To mňa Nirgana vybrala. Bola za mnou dávno predtým." najskôr mi nedošlo o akom výbere to vlastne hovorí. No potom mi to spojilo. Nirgana... Vybrala... Nechcelo sa mi tomu veriť. Nie, ja som to vôbec neverila. Nedávala som pozor, čo mi ďalej hovoril, snažila som sa tú pravdu spracovať. Videla som jeho tvár, oči, čo sa ma snažia o niečom presvedčiť, ústa, čo tomu presvedčeniu dodávajú slová.

Jedna moja časť mi hovorila, aby som nebola bršo a všetko dôkladne premyslela. No tá druhá...Tá druhá sa lámala. Už toľkýkrát. Stiahla som ruky k telu, až to vyzeralo, že sa chystám jednu mu vraziť. No mne zostala náhle zima a jedine lakte pritisnuté k rebrám mi dodávali trochu tepla.

Musel mi to teraz povedať? Nemohol to urobiť skôr? Alebo neskôr? Po trigemine? Nie teraz... Zrovna teraz! Tak zlé načasovanie...

"Dobre." zmohla som sa povedať a otočila sa na odchod.

"Nety!" počula som kdesi v diaľke jeho hlas no moje nohy ma niesli niekam...Niekam. A vedomie odišla kamsi na dovolenku. A keď volanie môjho mena neprestávalo, nepriala som si nič, len byť pre neho neviditeľná. Aby mi dal na chvíľku pokoj. Neviem, čo sa stalo, no nesledoval ma. Svet som vnímala iba tak, polovične. Nedokázala som myslieť. Jednoducho som mala v hlave prázdno, ktoré nedokázalo nič zaplniť.

Nejako podvedome som sa ocitla pred zvarňou no tesne pred vchodom som vrazila do Tristanovho pevného tela.

"Choď odo mňa preč!" zvolala som zľaknuto, lebo ma vytrhol z toho ničoho, čo som práve v sebe mala.

"Vysvetlím ti to," priblížil sa ku mne. Netváril sa zlomene, ani nahnevane skôr...Naliehavo. Akoby potreboval, aby som pochopila jeho pravdu.

"Nič nechcem počuť!" hystericky som zvolala a odvrátila sa od neho.

"Nety," skúsil to ďalšíkrát a položil mi ruku na plece. Hlava konečne začala spracovávať pocity, ktoré začalo vysielať srdce. Zlosť, sklamanie, nechutná grča záporna.

"Nedotýkaj sa ma!" skríkla som a uvoľnila zo seba trochu hnevu. Pocit popálenia ho prinútil stiahnúť ruku k telu. "Verila som ti! Do riti, tak moc..."

"Nezradil som ťa." namietol presvedčivým tónom, no bolo vidno, že ani jemu nebolo všetko jedno. Znechutene som na neho pozrela.

"Jorikovi sa to nepodarilo za dva roky. Tebe stačili dva týždne. Gratulujem. Teraz sa otočím, narátam do 5 a ak tu stále budeš, prisahám ti, že tu tak zostaneš stáť naveky!" otočila som sa mu chrbtom. Po 5 hlbokých nádychoch som sa otočila a zistila, že je ozaj preč. Zrazu ma však mocné ruky oblapili okolo pása a ocitla som sa vo vzduchu.

"Pusť ma!" chcela som ho odstrčiť, no bol pevný ako skala.

"Nety," oslovil ma a stále sme stúpali do výšin.

"Tristan, kur*a, nechaj ma!" vážne som spustila "Prosím." dodala som mierne.

"Chcem tento problém vyriešiť. A odkomunikovať." povedal.

"Komunikovať si mal so mnou pár dní dozadu." hundrala som "Ak ma nepoložíš sám od seba,"
"Netyyy," zabručal "Prečo ma nemôžeš jednoducho počúvať?"

"Lebo som horúca hlava! Potrebujem si to sama ujasniť, chápeš? Mám svoju vlastnú pravdu a kým ju neupracem, nedokážem prijať žiadnu inú."

Tristan si zhlboka povzdychol a predsa len so mnou pristál.

"Ak na tie myšlienky zostaneš sama, nikdy mi to neodpustíš." pozrel mi hlboko do očí.

"Odíď." požiadala som ho.

"Chcem ti to vysvetliť, tak mi daj možnosť,"

"Tristan, nechápeš, že ja teraz nedokážem prijať vysvetlenie." zmiernila som tón a nabrala trochu empatie. Situáciu nevyrieši, keď na neho nakričím alebo sa inak vyventilujem. Čo najobjektívnejšie sa musíme na čas rozdeliť a potom...Potom to pôjde.

"Jemu si vždy všetko prepáčila." nahnevane zahundral.

Alebo možno nepôjde.

"Prosím?" najskôr som nerozumela, na koho naráža no pohľad do jeho hrdých očí ma rýchlo informoval. "To nemyslíš vážne." zaúpela som.

"Nikdy to nepovieš, čo?" prepichol ma pohľadom. Zaskočene som na neho pozrela "Stále len puto, kliatba, povinnosti, konanie dobra. Vlastne," zahrabol si rukami do vlasov a potom ich rozhorčene spustil "Je to moja vina. Naservíroval som ti vlastné srdce ako na podnose. Naivne som veril, že mi to svoje dáš tiež. Nechcel som ťa do ničoho tlačiť, lebo viem, že spod každého nátlaku utekáš a je ti jedno čo za spúšť za sebou zostane." Okej, takúto nálož som nečakala. Ale ako sa vraví, najlepšia obrana je útok. Minca sa obrátila.

"Lenže ja som sa s tebou nevyspala preto, že mi to niekto prikázal." ústa predbehli hlavu. Mala som mlčať no hnev a pocit zrady sú nebezpečné. Najmä keď idú naraz.

"Ani ja s tebou! Chcel som ti s tým pomôcť, chcel som ťa od neho oslobodiť! Kur*a tak moc som chcel, aby si bola konečne šťastná a v bezpečí! So mnou! Čo si o mne do riti myslíš? Že by som sa s niekým vyspal iba tak, na povel? Bol som s tebou, lebo som chcel, lebo som chcel teba, lebo ťa..." Čakala som, že to dopovie. Miesto toho tam zostalo obrovské prázdno.
Sprostá ženská hrdosť.

"Nikdy som nebol dosť dobrý na to, aby si sa mi otvorila." otočil sa.

"Tristan počkaj!" Nepočkal. Vzlietol a splynul s nočnou oblohou.