Tri priania

Kapitola 41.

Túto časť by som chcela venovať slečne @_Ivana_94  :) Za to, že má stále nervy s týmto príbehom :D 

41.

Aneta:

Mala som pocit, že mám hlavu z betónu. Nechcelo sa mi ani otvárať oči, všetko ma bolelo a najradšej by som sa vyzliekla z vlastného tela a lietala svetom ako obláčik. Na pár hodín som ozaj zaspala a keď som otvorila opäť oči, v miestnosti nikto nebol. Pomaly som sa posadila a zvesila nohy z postele. Keď som pod chodidlami ucítila koberec, celou váhou som sa na ne navážila a opatrne vstala.

Nakoniec som zrušila všetky predmety, lebo keď som pozerala z okna, už sa stmievalo a veeeľmi zriedkavo mám nejaké povinnosti po západe slnka. Iba tie neodkladné.

Otvorila som vysoké okno a nechala prievan vojsť dnu. Čerstvý vzduch vyhnal von z izby všetku bolesť a ja som sa spokojne usadila na matraci pod oknom. Vychutnávajúc si ten pocit sviežosti som privrela oči a pokojne dýchala. Trvalo možno 20 minút, kým skončila moja idylka o pokoji. Až mi začínalo byť podozrivé to ticho a absencia klopania na dvere. No predsa mi niekto na tie dvere zaklopal a po tichom "ďalej" vošiel dnu. Postavila som sa a upravila si obyčajnú košeľu až po zem, do ktorej som sa prezliekla, keď som si šla ľahnúť.

"Ahoj. Ako ti je?" opýtal sa Jorik a zatvoril za sebou dvere.

"Záleží od toho, čo po mne chceš." odvetila som mu.

"Nič, čo by vyžadovalo fyzickú aktivitu." pousmial sa a podišiel bližšie. "Plánuješ ďalší útek?" zavtipkoval, pri pohľade na otvorené okno. Pozrela som na neho so zdvihnutým obočím.

"Neplánuješ, že nie?" zarazil sa.

"Čo chceš?" spýtala som sa otrávene. Budú urážky? Nebudú? Bude rýpať? Nebude? Na čo sa mám pripraviť?

"Tráviť s tebou čas." sadol si na stoličku, čo som mala pri stole tak, že sa trupom opieral o jej operadlo a díval sa tak na mňa.

"No to si si vybral dobu. Vôbec sa mi to teraz nehodí, bolí ma hlava, je mi zle takže...Buď tej lásky a tráv čas niekde inde. S niekým iným." zviezla som sa opäť na matrac pod oknom. Jorik sa iba usmial tým svojim úškrnom a zjavil sa pri mne. Premeral si ma a potom ma vzal ako nevestu.

"Nie." výstražne som na neho pozrela ešte predtým, než by urobil nejakú hlúposť. On mi však s pripečeným úsmevom vtisol bozk na čelo a teleportoval sa. Mne to však robilo väčší problém, ako obvykle a len čo som nohy zaborila do piesku na pobreží, vyšablila som snáď celý svoj žalúdok.

"Už ti je lepšie?" spýtal sa ľútostivo, keď ma hladil po chrbte, kým som sa jednou rukou opierala o skalu a druhou si držala vlasy v minicope.

"Čo myslíš?" ironicky som sa spýtala.

"Dúfam, že áno. Hneď sa vrátim." povedal a zmizol. To si robí srandu! Tak on ma tu nechá? Takto? V košeli a BOSÚ?! Trochu som sa narovnala a predýchavala situáciu. Morská voda upokojujúco šumela a slaný chladný vzduch mi čistil pľúca. Možno práve to som potrebovala. Voda bola čierna ako smola a ani hviezdy nebolo dobre vidieť. A možno by bolo, keby som si vzala okuliare. S obrovským sebazaprením som si tou slanou vodou vypláchla ústa.

"Som späť." oznámil mi veľkolepo a podával mi nejaké moje balerínky, zrejme prvé, čo našiel uložené pod skriňou u mňa v izbe. Na piesku potom rozprestrel deku a podopierajúc ma okolo pása ma na ňu nasmeroval.

"Ako si sa dnes mala?" opýtal sa, keď si prisadol. Prehltla som horkú slinu a zhlboka sa nadýchla.

"Dnes... Mimo tej pliagy čo na mňa asi ide to bol fajn deň. Produktívny. A čo ty? Aký si mal deň?" pozrela som na neho. Pozeral na mňa tiež no potom pozrel do deky.