Tri priania

Kapitola 23.

„Bez raňajok ani na krok!" zastavila ma Ela, keď som si to suverénne namierila z izby von.

„Najem sa neskôr." pokúsila som sa vyjednávať ale nepomohlo. Ela ma usadila za pracovný stôl a dozerala, kým dojem jogurt s piškótami a čučoriedkami. Zapila som to nejakou šťavou a odsunula sa od stola.

„Opatrne na tie šaty!" zhrozila sa Ela, keď som jednou nohou stoličky zachytila tyrkysovú sukňu. Šaty boli ľahučké ako morská pena, nemali nadýchanú sukňu, iba pár spodničiek a smerom k prsiam boli vytieňované do ružova. Ramienka odhaľovali celé moje paže ale nebola mi zima. Vlasy sa mi jemne dotýkali pliec... No, už je to nejaká doba, čo tu som. Odi a Vít ma poctivo nasledovali no tesne pred vstupom do Jorikovho krídla zaváhali.

„Tam máte vstup zakázaný!" nemilosrdne zavelil Vít. Tón, ktorým sa po mne pustil, sa ma dotkol.

„Tak buď tak láskavý a zavolaj mi Jorika. Keď už tam budeš, povedz mu, že ho čakám na terase." bez akéhokoľvek citu som nakázala, zvrtla sa na balerinke a nasrdenou chôdzou, čo si to Vít dovolil povedať mi, som kráčala na terasu. Oprela som sa o kamenné zábradlie a čakala. Opretá o zábradlie som sa uvedomila. Takto sa nespráva obyčajné dievča... Kuuurňa, musím sa Vítovi ospravedlniť.

„Nehnevajte sa na Víta, slečna." prihovoril sa mi Odi. Moje nafučané srdiečko vzápätí zmäklo ešte viac.

„Veď nehnevám." usmiala som sa na neho a čakala. Lenže čakala som pridlho. Tak som začala sledovať puklinky v mramorovom zábradlí.

„Dobré ráno." ozvalo sa mi od chrbta a len čo som sa otočila, Jorik mi vtisol pusu na čelo.

„Dobré ráno." usmiala som sa na neho.

„Čo sa deje?" opýtal sa ma milo a chytil ma za ruky. Presvedčivé. Teda inak, presvedčená.

„Nič. Len som si nebola istá, či sa mi ten včerajšok iba nezdal." rozpačito som povedala.

„Nezdal." usmial sa na mňa a zľahka ma pohladil po líci „Už si raňajkovala?" opýtal sa so záujmom.

„Áno. Ela ma nechcela z izby pustiť skôr, kým sa nenajem." zasmiala som sa.

„Dobre. Mám ešte trochu práce ale... Bol by som rád, keby sa stretneme na obede. Nájdeš si čas okolo pol dvanástej?" spýtavo na mňa pozrel.

„Samozrejme, že nájdem." bez váhania som povedala.

„Dobre." nadvihol mi bradu a dal mi jemný bozk na pery. Hneď na to zmizol. Či som chcela alebo nie, musela som sa vrátiť do izby. Tam ma však čakal mladý chalan s takmer bielymi vlasmi.

„Dobré ráno, slečna," uklonil sa mi. V rukách držal nejaké papiere.

„Dobré ráno." odzdravila som mu zarazene. Nevedela som, čo mám od toho človeka čakať.

„Moje meno je Silas, som zástupca pána Jorika. Pán mi dal za úlohu prerobiť vám rozvrh hodín a celodenný harmonogram." pristúpil bližšie.

„No potešpánboh." povzdychla som si.

„Prosím, posaďte sa." povedal a odsunul mi stoličku. Potom si sám sadol na ďalšiu, ktorú som mala vedľa stolíka určenú pre učiteľa.

„Ide o to, že niektoré hodiny už, po konzultácií s pánom, nemusíte mať vo vašej izbe. V študovni to bude praktickejšie. Hodiny matematiky, vied a jazykov sa vám presunú tam."

„Jazykov?" asi som zle počula.

„Jazykov. Materinský ovládate dokonale. A nie je to jediný jazyk na svete. Budete mať tri ďalšie."