Tri priania

Kapitola 8.

„Nejde to." vzdala som to hneď na začiatku.

„Zatvor oči." povedala mi. Poslúchla som ju. Chytila ma za zápästie a svojou rukou zakryla náramok. Vzápätí mi bolo o čosi ľahšie. Na tvári sa mi rozlial odľahčený úsmev.

„No vidíš!" zvolala aj ona prvýkrát s úsmevom. Mala pravdu, ak o náramku neviem, sila sa mi vracia hoci v minimálnych množstvách. Už iba presvedčiť mozog, že to tak naozaj je. Ubehli... možno 4 dni, Pavík sa na mne vyzúril, že absolútne neviem prvú knihu zákonov, nemám základy ekonomiky ani diplomacie a čo si to vôbec dovoľujem, nevedieť vymenovať 5 najdôležitejších vládcov Dérie. Len čo odišiel, s úľavou som si vydýchla a vytiahla zo šuflíka v stolíku čistý papier a ceruzku. Upokojovalo ma, keď som si mohla kresliť náčrty Anlevov. Doma som mala už dva zošity zapísané a vymyslené pre Anlevy, ktoré by jazdili v nížinatých a piesočnatých podmienkach. Teraz som chcela navrhnúť také, ktoré by zvládli hory. Lenže tým pádom potrebujem iné zakrivenie ťažného rušňa a koľajnice budú potrebovať iný typ materiálu.

„Slečna Aneta," vošiel do izby jeden z tých týpkov, čo mi strážia dvere. Všetko som odložila.

„Prosím?" založila som si ruky a odsunula sa od stola.

„Pán vám odkazuje, že ak si želáte, môžete sa vydať s vašimi dvornými dámami von, na čerstvý vzduch."

No to bola správička!

„Skvelé, tak mi prosím zavolajte iba Dinitu." požiadala som. On prikývol a odišiel. A tak som čakala. Prišla do 2 minút. Medzitým som sa spokojene pozrela na počiatky diela. Dopočítala som rovnicu pre nerovnomerne spomalený pohyb a tiež som potrebovala ešte dopočítať odstredivú silu ale to potom. Odložila som to všetko opäť do šuflíka a čakala.

„Zoberiem deku?" spýtala sa ma, keď sme kráčali po chodbe, s Vítom aj Odim v pätách.

„Načo?" nechápala som.

„Tráva je mäkšia ako lavička." odvetila s úsmevom.

„Dobre teda." usmiala som sa aj ja. Predstava zelenej trávy a večerného slnka sa mi naozaj páčila.

Jorik:

Konečne nabral odvahu ísť Anetu pozrieť po ich vzájomnom incidente. Aký bol prekvapený, keď ju večer v izbe nenašiel. Okamžite povolal strážnych, čo stáli pri jej dverách, aby mu povedali, kde je.

„Ešte stále v záhrade s Ditou." odpovedal mu jeden. Dinita, skrátene Dita, bola jedna z jej dvorných dám. Jorik preletel celým zámkom až sa na terase rozhliadal. Aneta sedela na deke, asi 30 metrov od neho a spolu s Ditou sa o niečom rozprávali. Keď k nim prišiel, obe vstali, Dita sa uklonila no Aneta tvrdohlavo stála, dokonca sa na neho ani nepozrela. Mala bledomodré šaty, presne vystihovali jej jemnosť. Obopínali jej útly pás a zvýrazňovali boky a iné prednosti. Pristali jej.

„Nechaj nás chvíľu samých." povedal Dite. Tá prikývla a odišla.

„No to musí byť niečo, keď ma jeho výsosť poctila svojou prítomnosťou." neodpustila si ironickú poznámku. Jorik sa usmial. Mal rád jej ironickosť. Jediná zo všetkých žien, ktoré poznal, sa mu nevtierala. Bola svojská... A nenávidela ho. No necítil sa za to príliš vinný. Urobil, čo musel.

„Ako sa ti tu páči? 2 roky leta a 2 roky zimy." povedal. Vonku bolo krásne, slnečno a teplo. Na oblohe nebol jediný obláčik a slnko sa jemne skrývalo za horu v obzore.

„To musí byť nuda." bez nadšenia povedala. „Len čo sa nájde dievča s lepšou schopnosťou ako mám ja, už ma nebudeš potrebovať, však?" pozrela sa na neho, no do očí ani za nič.