Tri priania

Kapitola 25.

„Nič moc." zalapala som po ďalšom kyslíku.

„Zaľúbenie do prekliatej osoby spôsobuje závraty." vysvetlila mi dôvod môjho systémového zlyhávania.

„To nie je tým." popierala som dva fakty naraz. Je Jorik prekliaty? Som do neho zaľúbená?

„Ale prosím ťa pekne, mám nos na všetky kliatby na svete." zasmiala sa.

„Prečo ste všetci proti mne?" obula som sa do nej. Nemohla som sa na ňu pozrieť, stále som potrebovala získať rovnováhu.

„Ja nie som proti nikomu ani s nikým ." pokojne povedala.

„No áno, po boku kráľovnej. To z teba robí naozaj nestrannú osobu." ironicky som zatiahla. Závrat pomaly prechádzal.

-Vzchop sa, ty koza! Hádam ťa nejaký nedoriešený románik nepoloží na kolená!-

Dohovárala som si. Hrdo som sa vzpriamila. Straka podišla ku mne a napravila mi kvety vo vlasoch.

„Si krásne a múdre dievča. Sila, čo v tebe je zachráni mnoho životov. No moja dobrá rada pre teba," odstúpila odo mňa „ľúb len seba a sebou stvorené. Všetko ostatné ti zlomí srdce. A keď tvoja láska zanikne, zmizne nádej sveta. Dobre sa bav, Aneta. Toto je totižto tvoj posledný slobodný ples na veľmi dlhú dobu." uklonila sa a odišla. Iba čo ma viac zmiatla. Chvíľu som ešte bola vonku, získala stratenú eleganciu a vážnosť, potom som sa vrátila. A Jorik?

Tancoval s Serafínou. Hm...Pekné, ako im to spolu pristane. O niečom sa rozprávali a ak som dobre zaostrila, Serafínu niečím rozosmial. Sadla som si na stoličku a pozerala na rastlinnú ozdobu.

„Nemračte sa, slečna Aneta." pristavil sa u mňa akýsi muž. Mohol byť starý ako Jorik. Tmavohnedé vlasy mal dlhšie a mierne skrútené, modré oči sa na mňa usmievali. Snedá pokožka, povedala by som, že je z juhu lenže tu je všetko naopak, takže isto je zo severu.

„Nemračím." hneď som sa bránila. On sa len usmial a požiadal o tanec. Neodmietla som.

„Ako sa voláte, mladý muž?" opýtala som sa, keďže mi bolo trápne tancovať s niekým, koho absolútne nepoznám.

„Avidan, slečna." Zvláštne meno.

„Odkiaľ ste, Avidan?" spýtala som sa zas.

„Z ďaleka." stále sa usmieval.

„Taká krajina nie je."

„Tak už je." vyškeril sa na mňa. Pozrela som na neho nedôverčivým pohľadom. Rozosmial sa. Mal príjemný aj smiech aj hlas.

„Som z Kanky." Rýchlo som sa snažila vybaviť si ich mapu. Samozrejme, že sever. Jorik mi kedysi hovoril, že tam bol.

„Fúha. Tak to je riadny kus cesty. Čo vás sem viedlo?"

„Pracovné záležitosti."

„To muselo byť naozaj súrne a dôležité." Avidan sa len usmial a neodpovedal.

„Chýba vám domov?" opýtal sa.

„A vám?" otočila som to proti nemu.

„Mne áno. Nepáči sa mi hlavné mesto. Vôbec tu nie sú "

„Kopce."povedali sme naraz.

„Ako vyzerá Kanka? Máte tam kopce?" Avidan sa usmial.

„Aneta, v Kanke nič iné ako kopce nie je. Celé mesto je vstavané do hôr."

„Chcela by som sa tam raz pozrieť." zasnívala som sa. Vysoké zasnežené hory, chladný štipľavý vzduch presýtený vôňou ihličia a hliny...