Tri priania

Kapitola 94.

Stála som tam a hlava mi pomaly spracovávala, čo sa stalo. Do očí sa mi narinuli slzy a po lícach stekali v sprievode čierneho dymu. Vtipné, strach je modrý, smútok čierny.

Čas na chvíľu prestal plynúť. Alebo plynul, lenže bezo mňa. Automaticky som vykročila do zvarne, nikam inam ma kroky ani nemohli viesť. V temnej izbietke som hučala ako pavián. Záchvat plaču bol taký silný, až ma z neho napínalo. Čo som to vyviedla? Zlomila som mu srdce druhýkrát!

"Tak fajn, koho treba zabiť?" nakukol mi do izby Torben. Rýchlo som utrela slzy "Toho okrídleného?" tipol si, no správne "Nezdal sa mi už od začiatku." pokračoval.

"Urobila som strašnú hlúposť." vyslovila som uplakane.

"Tem, si mladá, máš právo na hlúposti." chlácholivo povedal.

"Ale ja som ju urobila druhýkrát. Musím to napraviť." odhodlane som vstala a prebehla okolo Torbena. Utrela som slzy do rúk, ruky do nohavíc a vykročila do tmy. Kde by som ho mohla nájsť? Prešla som okolo hlavného stanu, okolo Kiarinho, cez Lazaret, nikde po ňom nebolo ani stopy.

"Dobre, kľud," upokojovala som nahlas svoje splašené srdce. "Zatvor oči a sústreď sa." Využijem techniku slepých. Lenže čo spravím, keď ho nájdem? Ospravedlním sa? Požiadam o nový začiatok? Alebo si najskôr urovnám to, čo v sebe nosím? A potom s chladnou hlavou sa s ním skúsim porozprávať?

Technika slepých nefungovala z jedného jediného dôvodu. Nevedela som sa sústrediť.

"Prvá partnerská hádka tak skoro?" začula som spoza rohu Kiarin posmešný hlas. Utrela som nové slzy a otočila sa späť do zvarne no zatarasila mi cestu.

"To, že ťa neznášam, ti nemusím pripomínať." začala a pohľadom mi prešla po jazve, čo mi zostala na tvári, po jej chirurgickom zákroku.

"Nemaj obavy, je to obojstranné." odvrkla som jej a pokúsila sa ju opäť obísť, no znovu sa mi postavila do cesty. "Kiara, nemiešaj sa do toho." vážne som povedala a prsty ma začali svrbieť. Stačil by jeden dotyk. Čo dotyk, stačilo, aby som sa o ňu iba zľahka obtrela a bola by z nej handrová bábika.

"Je to môj brat. A ty nerobíš nič iné, iba mu ubližuješ a potom ako správna žena od neho zdrhneš." zasyčala na mňa a jej ohnivé vlasy odrazili akýsi lesk.

"Nebudem sa opakovať tretíkrát. Takže naposledy. Nemiešaj sa do toho." prepichla som ju pohľadom.

"Dúfam, že trigemin skončí v prospech Dérie." precedila cez zuby a to bola posledná kvapka. Stála príliš blízko. Zhrabla som ju pod krk a za pomoci iskier ju zdvihla. Mohla dýchať, ibaže si necítila telo od krku dole. Bola ťažká, jak malý slon, no jej energiu z ochabnutého tela som sformovala do vlastnej fyzickej sily.

"Je mi srdečne jedno, čo si o mne myslíš, ale ver, drahá Kiarka, že okrem tvojich sprostých rečí mám omnoho vážnejšie veci na práci."

"Vážne? Napríklad citové vydieranie môjho brata?" stisk som povolila a Kiara ochabnuto spadla na zem.

"Nevieš o nás nič. Nevieš o mne nič." iskry som v nej nechala, nech sa vybláznia. Pobehovali po nej v rôznych čiarach a zanechávali za sebou tiché oranžové cestičky.

"Stačí mi čo vidím." odvrkla, akoby ju vôbec netrápilo, čo som jej spravila.

"Vždy musíš mať posledné slovo?" spýtala som sa jej, keď som ju preskočila, aby som mohla odísť.

"Prečo ho musíš ťahať do všetkých svojich sračiek?!" skríkla po mne.

"Nestaraj sa." boli moje posledné slová. Nechala som ju tam, ležať v blate. Bezmocnú, ochabnutú. Nech si to užije.