Tri priania

Kapitola 82.

S Anetou začalo triasť, akoby mala epileptický záchvat. Torben aj s Oberonom k nej okamžite priskočili a držali ju tak, aby sa neudrela. Zachvátila ma panika a strach, no vedela som, že to nie je moje. Prudko som vstala na nohy a sledovala to. Musím sa sústrediť, musím sa sústrediť! Nemôžem urobiť nič zbrklé, lebo som v riti aj ja.

"Čo s ňou je?" vystrašene sa spýtal Dante a pobehoval po kuchyni. V poličkách sa snažil nájsť niečo, čo by mohol pomôcť no netuším, či hľadal čosi konkrétne.

"Pšššt." prikázala som mu. Anetou neustále triaslo a ja som zrazu začula veľmi zvláštny zvuk. Znelo to ako nejaké magnetické pole, alebo niečo pod prúdom. Bol to jeden monotónny zvuk, ako rozladená struna na base. Hlboké a vibrujúce. Na tri sekundy som zmizla do jamy. Anetine vedomie som vzala so sebou, bol to naozaj len zlomok sekundy, no videla som, čo som potrebovala. Malé postavičky tvorené čistou smolou sa driapali po modrej strune, ktorá spájala celé jej telo s niečím v diaľke. Nočné besy...

"Do riti!" zahrešila som. Za pomoci telepatie som tie malé príšerky zničila a zahnala ich na posledné poschodia. Rýchlo som sa vrátila medzi ľudí a skontrolovala situáciu. Ku môjmu podivu však jej kŕče prestali a pomaly otvorila oči. Zvuk zmizol a Aneta na nás všetkých zdesene pozerala. Ticho netrvalo dlho, prerušil ho vystrašený Dante.

"Čo to bolo?" Aneta na mňa pozrela so skrúšeným pohľadom.

"Besy. Našli ťa rýchlejšie vďaka putu. Vieš, že sa to bude opakovať." povedala som jej, čítajúc jej myšlienky. Prikývla. "A vieš aj, čo musíš urobiť."

Neochotne sa pozbierala zo zeme.

"Viem." potichu povedala. Barbari mlčali, nemiešali sa do toho, hoci mi bolo jasné, že tiež chcú odpovede. "Idem... Sa trochu opláchnuť." povedala a vyšla z kuchynky.

"Idem s tebou." oznámil ten bielovlasý.

"Netreba. Veď budem len v kúpeľni. Nie je to ďaleko." snažila sa ho presvedčiť no on tvrdohlavo pokrútil hlavou.

"Nepôjdeš sama. Nikam. A nikdy." vyhlásil odhodlane Torben a pridal sa k sprievodu. Aneta rezignovane zvesila plecia a porazene na mňa pozrela.

"O novinkách sa musíme porozprávať neskôr. Ak to budem vedieť ja, bude to vedieť aj on."

"Máš pravdu." priznala som "Dajte na ňu pozor. Zajtra po raňajkách pôjdeme do jamy, dobre?" Prikývla a naše cesty sa zatiaľ rozišli.

Aneta:

Studená sprcha ma sčasti vzkriesila. Ľadovými kvapkami som sa snažila zmyť tie nepríjemné dotyky. Stále mi behali po tele zimomriavky. Bolo to extrémne nepríjemné a nechutné. Akoby ma zrazu niekto chcel utopiť a nemohla som sa nadýchnuť. Ani som sa nestihla spýtať chalanov, kam to vlastne pôjdeme...Z Verduny preč.

Cítila som, ako mi ešte stále pobehujú malé neviditeľné stvorenia po pokožke a čosi slizké a horúce sa mi dotýkalo odhalenej kože. Naplo ma pri každej jednej spomienke. Netrvalo dlho a skončila som nad misou.

Dvaja Barbari ma čakali vonku, no každých pár sekúnd sa dožadovali nejakého slovného dôkazu, že som v poriadku.

(Ak by niekto veeľmi moc chcel, môže si psutiť túto pesničku: Holding out for a hero- nothing but thieves. Hrala mi, kým som písala scénu :) Niekomu to možno atmosféru dotvorí, niekomu nie :D https://www.youtube.com/watch?v=kZtHThqn2hI)

"Som okej!" zahlásila som, keď som si vypláchla ústa a umyla tvár. No pri pohľade do zrkadla som stuhla na mieste. Zabudla som aj dýchať. Stál priamo oproti mne a hypnotizoval ma tým svojím modrým pohľadom. Roztriasla som sa po tele a stisla ruky do pästí. Jorik z druhej strany zaťukal na sklo a na tvári sa mu zjavil úsmev. Potom mi ukazovákom pokynul, aby som prišla bližšie, no ja som sa nezmohla na jediný pohyb. Videl, že mnou zo strachu ani nehne.