Tri priania

Kapitola 6.

„Pusťte ma von!" z celej sily som udrela na drevené dvere. Búchala som, čo mi sily stačili. No potom mi čosi napadlo. Šikovno som stiahla z postele plachtu, zviazala ju o nohu stoličky, otvorila okno, priviazala k závesu a opatrne vyhodila von. Spod vankúša som vytiahla šál a omotala sa ním. Snáď mi prinesie šťastie. Teoreticky by to mohlo fungovať. Hneď som sa však utekala skryť za dvere. Ako som si myslela, náhle ticho im bolo podozrivé. Najskôr vošiel iba jeden. Keď uvidel, že som „ušla" oknom, okríkol aj toho druhého. Využila som to a preklzla im cez dvere. Utekala som po dlhej chodbe až som dobehla k schodom. Avšak vo vstupnej hale boli ľudia. Traja, možno štyria. Dobre, tadiaľto cesta nevedie. Doľahli ku mne ďalšie kroky. Páni strážni. No super a kam sa skryť teraz? Zavrela som sa za prvými dverami, ktoré som našla. Hneď za nimi boli schody a nechýbalo veľa, aby som si nabila bradu. Úzke priestory mi však pomohli a zachytila som sa medzi stenami. Na konci schodov boli dvere, mierne otvorené a išlo spoza nich svetlo. A tak som tam šla, veď iným smerom sa ísť nedalo. Miestnosť za dverami vyzerala ako nejaký sklad byliniek. Všade boli povešané snopce tých najrôznejších zeliniek. Ako som sa rozhliadala, vrazila som telom do akejsi osoby. Bolo to dievča, zhruba v mojom veku. Dlhé hnedé vlasy mala zapletené vo vrkoči po pás a prekvapene na mňa civela.

„Pssst!" priložila som prst k perám. Dievčaťu sa však rozšírili zreničky.

„Slečna Aneta, čo tu robíte?" prekvapene zatiahla.

„Odkiaľ ma poznáš?" spýtala som sa zarazene a cúvla som ešte viac od nej.

„Každý vás tu pozná." odvetila milo a neprestávala sa na mňa pozerať.

„No skvelé. Každopádne, môžeš mi prosím pomôcť dostať sa odtiaľto preč?" prosebne som na ňu pozrela.

„Nesmiete utekať, slečna. Pán sa bude veľmi hnevať, a potrestá všetkých. Musím...Musím ho ísť zavolať." a už sa vystrojila preč.

„Nie!" zvolala som no neskoro, už zmizla za dverami, ktorými som prišla. Nemôžu tu byť jediné dvere, sú tu bylinky, miestnosť musí byť dobre vetraná... A veru som aj našla tie druhé dvere. Ibaže len čo som ich otvorila, vletela som do náruče toho sebestredného idiota.

„Ale, ale, ale. Koho to tu máme?" uškrnul sa. Ten pocit porazeného neprajem nikomu. Jorik ma sám odprevadil do izby. Precízne za sebou zatvoril dvere a otočil sa ku mne.

„Posaď sa." povedal mi pokojne.

„Nie." odsekla som smelo a bola pripravená vystreliť na neho ako raketa.

„Aneta, sadni si." zvážnel a krok po kroku sa ku mne približoval. Ja som akosi reflexívne začala cúvať.

„Nesadnem." precedila som cez zuby.

„Povedal som, aby si si sadla!" sotil do mňa a ja som dopadla do postele. Tak toto dosral. „Aby sme dali veci na pravú mieru." pokračoval „TU som pánom ja. Nemáš mi kam ani ako ujsť. A aby sme predišli neželaným následkom, nebudeš sa pokúšať o hlúposti, je ti to jasné?" škaredo na mňa pozrel.

„Ty si vážne myslíš, že ťa budem poslúchať?" pohŕdavo som sa spýtala.

„Áno budeš. Pretože tak, ako som sa dostal za tebou, tak isto sa viem dostať k vám. Peter to prežil, ale čo Marek?" uškrnul sa a ja som v tom momente prekonala mŕtvicu.

„Mareka necháš na pokoji. On s tým nič nemá. Ani Peter nemal." nenávistne som povedal.

„A čo Daniela?" spýtal sa zas.

„Ako sa vôbec opovažuješ?!" skríkla som po ňom.

„Lebo môžem." arogantne povedal.

„Aha. No dobre. Lebo môžeš." zopakovala som po ňom. „Tak aj ja si budem robiť veci, lebo môžem. Koniec koncov, tu ma nedržia žiadne zákony, keďže odtiaľto nie som. Alebo sa mýlim a pri bežnom únose ľudí ste si vymysleli zákony aj na nás?"

Už sa chystal niečo povedať, no vystrelila som na nohy a zastavila som.

„Nie, môj zlatý, to ty počúvaj. Ja nie som ani otrok ani tovar aby si si ma mohol len tak prenášať a robiť si so mnou čo chceš. Pekne krásne ma vrátiš domov a obaja zabudneme na existenciu toho druhého."

Jorik sa len usmial. „Nemôžem." jednoducho povedal.

„Pi*u nemôžeš!" zvolala som nahnevane. A keď už zapájam vulgarizmy... Som fakt naštvaná.

„Naozaj nemôžem. Prechod cez dimenzie ma stojí veľa síl. A keď beriem so sebou ďalšieho pasažiera, tiež to nie je sranda. Takže, milá moja Any, kým sa nenaučíš, ako svoju silu prenesieš na mňa, nemám ťa ako dostať domov."

Ostala som ohromene stáť na mieste. Takže je to všetko na mne? Klamár zasraný!

„To ti je potom záhada, že ako si ma dostal sem. To až také vyčerpávajúce nebolo?" neodpustila som si iróniu. Jorik sa neprestával usmievať tým protivným úsmevom. Neskutočne ma to iritovalo.

„Nie, to vyčerpávajúce nebolo." smial sa mi priamo do očí.

„Vypadni Jorik, vypadni!" zvrieskla som po ňom.

„Takže sme si všetko vyjasnili? To som rád. Dobrú noc, Any." nasilu sa usmial, a zatvoril za sebou dvere. O nanosekundu neskôr pristála na tvrdých dverách ešte tvrdšia váza. Nerozbila sa...

Hajzel... Celú noc som preplakala.

Jorik:

Chcel dať Anete čas, aby si zvykla. A aby pochopila, že tu je pánom on a ani ona nemá nad ním nijakú moc. Po troch dňoch sa rozhodol navštíviť ju. No len čo otvoril dvere a jeho telo bolo za prahom, dostal plnú ranu do hlavy čímsi naozaj tvrdým. Zapotácal sa a ihneď do izby vbehli Odi a Vít, Anetina ochranka. Hneď sa k nej rozbehli, aby ju zajali no Aneta sa postavila do okna. Držala sa okenného rámu a jednou nohou stála na vonkajšej parapete.

„Už ani krok!" bojovne zvolala. Jorikovi padol pohľad na zem. Ležala tam váza vytesaná z kameňa. Ak to po ňom hodila, musela mať celkom silné ruky... A on lebku.

„Any, odstúp od toho okna." pokojne povedal a sám sa priblížil. „Nechci, aby som ti tam dal mrežu." pozrel na ňu veľavravným pohľadom. Mierne sa mu krútila hlava ale v záchvate všetkého to musel vydržať.

„Lenže teraz tam tá mreža nie je." uškrnula sa, otočila a skočila. Jorika najskôr zamrazilo, no hneď sa dal dokopy. Tiež mal dar. No nerád ho využíval pred viacerými očami. Ale musel. Teleportoval sa pri Anetu, zachytil ju a teleportoval sa späť. Aneta hneď od neho uskočila a nevedela sa k tomu vyjadriť.

„Ako... veď..." nechápala.

„Povedal som ti, že mi nemáš kam ujsť. A ak neprestaneš robiť blbosti, dostaneš menej útulnú izbu." otočil sa na odchod.

„Zabijem ťa." začul ticho za svojím chrbtom.

„Čo?" obzrel sa.

„Že ťa zabijem." usmiala sa dosť bláznivým úsmevom a pobehla k nemu. Doslova sa na neho vrhla a rukami ho obopla a z celej sily stlačila. Jorikom prebehla hrôza. Cítil, ako ho opúšťajú sily, preto sa snažil Anetino telo odtlačiť no držala sa ho ako kliešť a doslova sala, koľko vládala. Zatvoril oči a snažil sa vytvoriť bariéru, presne ako ho to učili, no Aneta mu už vzala toľko síl, že nedokázal ani poriadne premýšľať. To však už zasiahla aj ochranka a Anetu od neho násilím odtrhli. Jorik rovnováhu neudržal a spadol na zem. Lenže Aneta ešte neskončila. Ukradnutú energiu preformovala vo vlastnú a z celej sily sa vytrhla Vítovi. Rozbehla sa z izby von avšak buchot a krik, čo narobila prinútil ísť skontrolovať situáciu aj iných ľudí. A len čo vyšla z izby, ovanul ju dym. Silná levanduľa ju okamžite uspala.