Tri priania

Kapitola 7.

Aneta:

Ten hajzel to prežil bez vážnych zranení! Povedala mi to Ela, len čo som sa prebrala. Pohľad mi spadol na mrežu za oknom. Všetko boli po novom zamrežované. Nevadí, vymyslím si iný spôsob, ako odtiaľto ujsť. Chcela som si sadnúť no niečo mi v tom bránilo. Bola som tak slabá, akoby som ani nespala. Svet sa mi krútil a ja som si radšej naspäť ľahla.

„To ten náramok." povedala Ela a ukázala na bielu retiazku na mojej ruke.

„Čo to je?" sťažka som ruku zdvihla a prezrela si to. Obyčajná biela retiazka, bez karabínky. Zjavne zvarená priamo na mojom zápästí.

„Blokuje to vašu silu." dodala Ela a naliala mi do pohára nejakú vodu. „Napite sa, musíte piť vodu." povedala a pomohla mi do seba dostať tekutiny. Náramok sa nedal rozopnúť. Iba roztrhnúť.

„Ako je na tom on?" spýtala som sa. Ela sa usmiala.

„Podarilo sa vám to, čo ešte nikomu. Takmer ste ho premohli. Zotavuje sa však rýchlejšie než vy. Tuším ani nie je doma. Spali ste totižto vyše 4 dní." natriasla mi opatrne vankúš.

Prekvapene som vypleštila oči. Koľko? 4 dni?

„Môžem oznámiť pánovi, že už ste na tom lepšie?" opýtala sa Ela. Prudko som pokrútila hlavou. Teda, aspoň ja som myslela, že to bolo prudko. Ela možno videla iba ťarbavé otočenie zo strany na stranu.

„Nemôžte mu povedať, že som zomrela?" spýtala som sa. Ela sa zasmiala.

„Nie slečna, nebudem pánovi klamať." uzemnila ma.

Nahromadila som zvyšky síl a oprela sa o drevené čelo postele. Vonku pršalo. Aspoň čosi pozitívne.

„Priniesla som vám aj niečo málo na jedenie. Nemáte ešte povolené jesť s pánom, preto vám budem jedlo nosiť sem." povedala Ela a ukázala na tácku, kde bolo akési pečivo s ovocím.

„Ela? Ak by som vás požiadala, aby ste mi niečo doniesli, urobili by ste to?" spýtala som sa pomaly. Naozaj sa mi nedalo rozprávať plynule.

„Bohužiaľ slečna, musela by som ísť za pánom a spýtať sa, či môžem." odvetila a na chvíľu otvorila okno. "O všetkom, čo sa vás týka, rozhoduje pán."

„Jorik," musela som stíchnuť, lebo som nevládala rozprávať „Sa vie teleportovať?" dychčala som.

„Áno, drahá. Mladý pán má takú schopnosť." odpovedala akoby nič.

„Má ju ešte niekto?" spýtala som sa. Pravú ruku s náramkom som vôbec nemohla ovládať, akoby bola z kameňa. Ťažká a neohybná.

„Nie, slečna. Aspoň nikoho takého nepoznám." povedala Ela a popravila bledoružové šaty na stojane. Mali dlhý rukáv, výstrih od pleca k plecu a dlhú sukňu. Boli úplne bez ornamentov, jednoduché ale pekné. Trochu sa leskli, možno satén, neviem.

„Môžem pre vás ešte niečo urobiť?" spýtala sa Ela.

„Asi nie, ďakujem." šuchla som sa späť do perín. Ale ten náramok ma hneval. Nie, on si nebude so mnou robiť čo chce! Môj hnev prinútil moju ochabnutú ruku stlačiť dlaň v päsť. Aspoň čosi, takto na začiatok. Keď Ela odišla, zostala som ešte chvíľu hore. Nevedela som, koľko je hodín. Rozhliadla som sa po miestnosti. Napravo od postele bola veľká skriňa, v ktorej boli asi šaty alebo čo. Potom bola menšia skriňa, v nej bolo spodné prádlo, kupodivu všetko akoby z môjho sveta. Na tejto skrini bola váza s kvetmi, s červenými ružami. Aspoň niečo dnes vyzeralo čerstvo. Asi meter od skrinky nič nebolo, až potom boli dvere. Tie už boli v rohu. Po mojej ľavici bol nočný stolík, okno a hneď roh. Potom bolo ďalšie okno, vysoké a zamrežované s pohovkou, alebo proste s takým matracom pod parapetou, aby sa dalo pod oknom čítať. Vedľa tohto okna bol stojan so šatami. Pri ďalšej stene, čiže mne rovno oproti posteli bol pracovný stolík z tmavého dreva, tak ako každý kus nábytku tu, a potom bola skrinka s poličkami, v ktorej boli knihy. Podotýkam, s modernou väzbou. No a ešte pred a popri posteli bol koberec s malým kreslom.