Tri priania

Kapitola 31.

Jorik:

Videl Anetu plakať veľakrát. No teraz to bolo iné. Aj pre neho. Dobrovoľne sa s ním vrátila naspäť, aby mu pomohla. A dala mu šancu. To dievča musí mať vážne srdce zo zlata.

Sedel pri nej a jemne ju objímal. Ona plakala, on mlčal. Nemalo zmysel nič hovoriť, žiadne sladké reči. Potrebovala sa s tým iba vyrovnať. A on chcel by s ňou. Tak dlho nad ňou premýšľal, až si ani nevšimol, že Aneta zaspala. Vždy pri ňom zaspala. Uložil ju do postele, pozakrýval a vrátil sa k sebe do izby. Šiel spať s dobrým pocitom. Bol to omnoho lepší pocit, ako keď tu bola Aneta prvýkrát.

Zobudil sa ešte pred svitaním. Rýchlo sa umyl, obliekol a šiel sa naraňajkovať.

"Dobré ráno." pozdravil odľahčene Silasa, ktorý rozospato kráčal po chodbe. Vždy sa mu ťažko vstávalo. Na pravej strane tváre mal ešte odtlačený gombík od vankúša.

"Dobré ráno." odzdravil mu no pri pohľade na Jorikovu spokojnú tvár sa zastail a zamyslel.

"Ako to dopadlo včera?" spýtal sa a popravil si takmer biele vlasy.

"Na jednotku." usmial sa Jorik a ďalej kráčal do jedálne no v tom mu niečo napadlo. Rýchlo vletel do kuchyne. Všetky ženy na neho najskôr zarazene pozreli, potom sa uklonili.

"Ako vám môžem pomôcť, pane?" spýtala sa hlavná kuchárka.

"Chcel by som Anete zaniesť raňajky." povedal.

"Aha, iste. Tak to vám nachystáme slečnine obľúbené."

Vzápätí mu na tácku položili ovocný čaj v guličkovej šálke a malý tanier krupicovej kaše s grankom.

"To je všetko?" prekvapene sa na to pozrel. On máva minimálne štyrikrát také raňajky.

"Áno pane. Slečna nám zakázala plytvať na nej jedlom. Nikdy toho ráno veľa nezje." povedala bacuľatá kuchárka.

"Ďakujem." usmial sa na ňu Jorik, vzal tácku a teleportoval sa pred Anetine dvere zvnútra. V kuchyni ostalo po jeho odchode ticho.

"On vážne zaďakoval?" nechápavo sa spýtala kuchárka.

Aneta:

Musím priznať, že raňajky do postele som nečakala. Nie od Jorika. Nie dnes.

"Dobré ráno!" pozdravil ma, len čo sa nejakým zázrakom zjavil v mojej izbe.

"Aj tebe. Nie je trochu skoro na návštevu?" pretrela som si oči, no zrak bol stále v spiacom režime. Rozmazane som hľadela na potenciálnu polohu Jorika.

"Na návštevu možno, na raňajky nie." položil mi podnos aj s jedlom na stolík a odostrel mi závesy. Izbu zalialo svetlo slnečného východu slnka.

"Jak moja mama." zahundrala som a oprela sa o čelo postele.

"Prosím?" otočil sa ku mne.

"Tiež mi bez milosti vpustí svetlo do izby." vysvetlila som a nahodila som na nos okuliare. Narozdiel odo mňa, on vyzeral veľmi čerstvo.

"Čo máš dnes za hodiny?" spýtal sa a v zlomku sekundy sa zjavil opäť pri stole. Pozrel sa na harmonogram. "História, anikánčina, sebaobrana. A poobede nič?"

"Poobede seniori." povedala som a vyšuchtala sa z postele.
"A po nich nič?"

"Po nich nič." zopakovala som a natiahla si končatiny.

"Paráda, tak si nerob plány. Večer pôjdeme na koncert." povedal akoby nič.

"Čože?" skoro som spadla naspäť na posteľ. Koncert? Ty kokso...

"To, čo si pre mňa včera spravila... Netuším, čím som si to zaslúžil ale... Chcel by som ti to nejako splatiť. Keby si doma, v tvojom svete, nepochybujem o tom, že by si si žila bezstarostný stredoškolský život a koncerty by asi boli na mesačnom poriadku."

"No pozor, už takmer vysokoškolský." opravila som ho s úškrnom. Jorik sa usmial, pozrel na mňa a vzal ma za ruky. No veru... Už je to takmer rok, čo tu som. Už by som hádam vedela, či ma na výšku prijali alebo nie... Asi...

"Nikdy som sa ťa to nespýtal," no poteš, to zase bude voľačo "Ale čo si chcela ísť študovať?"

Vau. Okej, to som nečakala.

"Matematiku a fyziku." odpovedala som.

"Panebože, prečo?" rozosmial sa.

"Tak. Bavilo ma to. Rada som riešila príklady, používala vzorce. Chápeš, všetko malo svoje pravidlá a logiku."

"No teda. Takže čísla, čísla a čísla. Mala si cieľ?"

"Cieľ...Mala som taký nápad, vieš čo sú Maglevy?"

"Absolútne netuším." pokrútil hlavou.

"Megarýchle vlaky, ktoré sa pohybujú rýchlosťou takmer 600 kilometrov za hodinu, fungujú na princípe magnetických polí, ktoré sú vytvárané supravodivými magnetmi, vlak nemá kolesá ale špeciálne magnety, nad koľajnicami sa fakticky vznáša, čo je zaistené odpudivou a príťažlivou silou elektromagnetov a," zarazila som sa a pozrela sa na Jorika. S úsmevom na mňa hľadel a viditeľne nemal ani šajn o čom trepem.

"Si krásna, keď sa pre niečo rozvášniš." pohladil ma zľahka po líci "Pokračuj, chcem ťa s tým výrazom vidieť čo najdlhšie."

"Ehm," snažila som sa zachytiť niť dávno stratených myšlienok "No, jednoducho, sú maglevy veľmi rýchle ale ich financovanie je náročné. Ale predstav si, aké by to bolo, keby sa dokážeme dostať na miesto v pravý čas!" pozrela som na neho a potom mi to došlo "Jaj, vlastne... Ty si na tom princípe fičíš od narodenia, čo?"

"Tak trochu. Ale stále sme sa nedopracovali k tvojmu nápadu."
"Chcela som navrhnúť Anlevy."

"Anlevy? Akože Anetine maglevy?" opäť sa rozosmial.

"Presne! Ale boli by všade! V každej krajine, meste, dedine, všade! Či dážď, piesok, sneh, hocičo, Anlev by sa dokázal dostať všade načas. Mal by v sebe zabudované zdravotnícke zariadenie a už by nikto neprišiel o život kvôli zlým okolnostiam. Len to chcelo ešte... Veľa vyrátaných príkladov okolo toho. Lebo to nie je len tak, postaviť si trať na Anlev. Vieš, v každej krajine sú iné podmienky. To si vyžaduje iný materiál, inú konštrukciu a už tu sú zase ďalšie čísla a pár písmeniek." automaticky som pristúpila k pracovnému stolíku a vytiahla odtiaľ zošit. Jorik naň uprel zrak a rozšírili sa mu oči, keď zbadal všetky tie nákresy a vzorce.

"Vážne som si dobrovoľne domov doniesol matfyzáčku?!" so smiechom ma pustil a chytil sa za hlavu.

"Čo k tomu dodať, je fajn, že si sa to vôbec po roku dozvedel. Ale tak či onak, už je to jedno. Nejako som...Prekonvertovala na humánne smery." vzala som mu zošit a zavrela ho to šuflíka.

"Som za to rád." usmial sa a chystal sa mi dať bozk na čelo ale smelo som vystrela ruku a jeho pery skončili na mojej dlani.

"To ešte potrvá, kým si budeš môcť niečo takéto dovoliť." vážne som povedala.

"Tušil som, že to nepôjde ľahko." prižmúril porazene oči.

"A predsa si to skúsil." pokrútila som nad ním hlavou. "Každopádne, čas beží, ďakujem za raňajky. Pochybujem, že ti šiesty zmysel našepkal, že sú moje obľúbené ale... Že pozdravujem Perlu." Perla je hlavná kuchárka. Bacuľatá babička ale... Je to hviezda kuchyne. "Rada by som sa však prezliekla."

"Ou, jasné, idem. Takže večer po teba prídem."

"Okej. Vieš, kde ma nájdeš."

Jorik prikývol a zmizol. Pár sekúnd na to sa otvorili dvere a dnu vošla Dinita s takým tým úškrnom, aký mávajú kamarátky, ktoré práve načapali druhú kamarátku s jej potencionálnym priateľom.