Tri priania

Kapitola 63.

"Bože, nesmiem sa tak prejedať." zahuhlala som.

"Nič si z toho nerob, podľa mňa s tým džúsom čosi bolo." povedala Lesia z druhej strany izby.

"Nastavené." odložila som telefón a privrela oči. Netrvalo dlho a zaspala som. Z pokojného snenia ma však prebral čísi hlas.

"Aneta! Aneta preber sa!" nechcelo sa mi vstávať. Hoci sa mi nič nesnívalo, fakt sa mi nechcelo rozlepiť oči. Až keď mnou ktosi zatriasol som precitla. Niekto ťažký mi sedel na hrudi a snažil sa ma zobudiť.

"Lesia, zlez zo mňa, si ťažká jak slon!" zahnala som sa po nej rukou no nezabralo to.

"Máme ju!" zaznelo ozvenou a na rukách som ucítila neznámu látku. Voda alebo deka?

"Aneta! Zobuď sa, nie je to skutočné!"

"Prestaň!" zahnala som sa po Lesii opäť no s hrôzou som si uvedomila, že moje telo ma neposlúcha. Spánková paralýza. Toľko som o nej čítala, až som sa dočkala. Chcela som kričať, že sa dusím, nech už zo mňa zlezie no nevydala som ani hlások.

"Už iba kúsok! Dievčatá, držte ju! Nesmieme ju stratiť!" niesol sa ženský hlas v ozvene. To ma teraz niekto posadne alebo čo? "Aurora, strácame ju! Opäť tam padá!" ozval sa ďalší omnoho mladší ženský hlas. Pomaly som cítila, ako opäť preberám kontrolu nad telom

"Nie je to skutočné!" bolo posledné, čo som počula prv, než mi Lesia flákla silnú facku. Vedľa nej stála bledá Mia aj s vystrašenou Renčou, ktorá držala vlastné adrenalínové injekcie.

"Jau." pošúchala som si v sede páliace líce.

"Aké jau! Ty vole, Aneta, veď si bola ako posadnutá!" vyčítavo po mne spustila Lesia a sama sa upokojovala dychom. Kupodivu, nesedela na mne. Stáli pri posteli ako sudičky.. "Strašne sme sa báli."

"Nikdy ste nevideli spánkovú paralýzu?" opýtala som sa neveriacky. Mia stále chytala farbu a Renka neprestávala kŕčovito stískať adrenalín.

"Toto malo od spánkovej paralýzy ďaleko! Bože, ešte raz a volám na teba exorcistu." vyhrozila sa mi Lesia a ja som stále nechápala prečo. Až keď som si všimla roztrhanú perinu s plachtou mi to prestalo byť vtipné.

"Bežne sa mi to nestáva." priznala som a premerala si škody.

"To mi je jasné, sme spolubývajúce už nejaký ten piatok." dodala Lesia a otvorila okno "Vstávaj, zmeškáme prednášku." zavelila a viac sa k môjmu spánkovému záchvatu nik nevracal.

Daileen:

"Toto nikam nevedie." zamrmala vedľa mňa Katrina. Igra, s ktorou som už mala tú česť.

"Svetlušky nevedia tvoriť v umelom prostredí." dodala a ďalej sledovala, čo sa dialo pred nami. Takmer sa im podarilo privolať Anetu späť, no Mardella bola silnejšia a nepustila ju.

"Ako to, že nie? Sny predsa musia prísť za každých okolností, nie?" otočila som sa k nej. Katrina sedela vedľa mňa a prstom krúžila vo vzduchu. Vytvorila tak akýsi dymový svietivý krúžok.

"To áno ale tiež je tu dohoda. Uzatvorili sme ju pred niekoľkými storočiami. Tam, kde tvoria jedny, netvoria druhé. Už dávno sme prestali trénovať proti sebe. Keď tam je svetluška, igra ani bludička tam nepôjde." povedala.

"A igry vedia tvoriť v umelom prostredí?" prepichla som ju pohľadom.

"Musíme to vedieť. Môžeš snívať o čomkoľvek, o niečom krásnom, smutnom, príjemnom, vždy to musíme vedieť zmeniť na nočnú moru. Svetlušky tvoria v prirodzenom prostredí, keď človek ešte len zaspáva. A bludičky si samé nastavujú prostredie spevom." povedala s pohľadom zapichnutým v machu pod nami.