Tri priania

Kapitola 70.

Keď mi konečne dala pokoj, utekala som preč z Verduny. Na miesto, ktoré som ako jediné poznala. Už na začiatku lesa som z rýchlo chôdze urobila klus, presvedčila sa, že v okolí nikto nie je a šprintovala k útesom.

"Choď preč!" skrútila som sa a chytila sa za hlavu. Obranu som síce posilnila no nestačilo to. Stále mi ktosi rytmickým no jemným dotykom udával tempo na spánkoch. Raz pravá, raz ľavá. Hoci som pomyselné dvere zatvorila, neprestávalo to. Akoby sa popod ne dostával dym. Dusil ma a štípal. Nedokázala som sa ho zbaviť. Zapchala som uši a sústredila sa iba na šumivý zvuk vlastného dychu. Musím zapnúť a vypnúť. Tak, ako ma to madam Sarková učila. Odizolovať všetky vzruchy, vyčistiť hlavu. Hoci mi to na hodinách bolo prezentované ako dychové cvičenie, konečne som pochopila pointu.

Pomaly som sa vystrela a ruky pritisla k hrudi, päsťami k brade. Modrá nitka vydávala zvláštny zvuk. Akoby to bola skutočná struna od gitary a niekto, strašne ďaleko, na nej brnkal jednotónnu melódiu.

Nie, sústreď sa na reštart! prikázala som si v duchu. S nádychom som v sebe naakumulovala čo najviac energie aj so vzduchom a pri výdychu som rozpažila ruky. Veľké svetelné vlny som rozliali do okolia a neprestávali, kým som zo seba nedostala všetok strach. Na piatykrát bola modrá niť preč. Zalapala som úľavou po vzduchu a oprela sa o strom. Studená kôra ihličnanu mi poleptala prsty živicou no bolo fajn cítiť čosi fyzické. Doľahla na mňa únava a mala som čor obiť, aby som tam nezaspala.

"Do Matky, Aneta!" ohromene zvolal Ayden, stojaci obďaleč. "To čo bolo?!" dožadoval sa vysvetlenia.

"Puto." vyjachtala som. Studený vzduch mi vysušil hrdlo a zmrazil pľúca.

"To on? Toto s tebou dokáže urobiť na diaľku?" pristúpil bližšie. Ako to, že je takto zavčasu hore? Nevedela som, čo má konkrétne na mysli, no tiež som nemala silu mu to vysvetľovať. Iba som prikývla a pobrala sa bez ďalších slov do stanu. Spánok som potrebovala ako soľ.

"Keďže sa veci majú, tak, ako sa majú," začala Nirgana pochodovať po koberci v hlavnej budove, či stane, či čo to bolo "Musíme urobiť razantnú vec." zmĺkla a karhavo na mňa pozrela. Prestala som šušťať papierom na pečenie a odložila obložený chlebík späť do vačku, hoci som bola hladná jak Čenkovej deti.

Bolo niečo okolo piatej, všade vládla večerná tma a ja, Daileen, Darkos, Noel, Nirgana a pár upírov, ktorých mená som si poriadne nezapamätala, sme sedeli v hlavnom stane a počúvali Nirganin preslov. "Môžeš si to láskavo dojesť neskôr?" venovala mi otázku. Prikývla som, aj keď mi v bruchu vyhrával snáď celý orchester. Raňajky som prespala, spolu s obedom. Keby nebolo dobrosrdečnej Daileen a jej desiaty, už by ma asi brali mdloby. Nie, že by som bola nejako moc rozmaznaná ale doteraz som bola zvyknutá na pravidelnú stravu. Prudké zmeny nie sú nikdy dobré. "Každopádne," pokračovala Nirgana "Vieme, že Jorik dokáže vyčmuchať tvoju stopu." otočila hlavu mojím smerom no nepozrela na mňa. Áno, Ayden žaloval, bonzák jeden "Mimo iného naši špehovia potvrdili, že Dérijskí vojaci ťa hľadajú. Vlastne vás obe. Daileen je však dávno po výcviku, dokáže sa ubrániť sama no ty... Si v značnom ohrození. Preto ťa Darkos vezme na pár miest, kde Jorik určite nikdy nebol. Získa nám to čas."

"Prečo nezlomíme tú kliatbu?" opýtal sa jeden z upírov. Mal čierne vlasy uhladené dozadu, červené oči a vysekanú postavu, v obtiahnutom obleku. Jeho meno ma sprvu rozosmialo ale usúdila som, že je nevhodné nahlas konštatovať, že sa volá ako jed na potkany.

"Ratimor má pravdu," ozval sa jeho kolega. Vyzeral podobne, no bol nižší a vlasy mal kratšie. Dokonca sa mi zazdalo, že má baculatejšie líca "Každá kliatba sa dá zlomiť a to platí aj o tých pre smotánku."

Všetky pohľady sa zhrkli na mne.

"Ale ja neviem ako." ohradila som sa.

"Poruš vernosť." povedal Ratimor a povýšenecky sa uchechtol. Úlisne ma preskenoval a mne naskočila husia koža.

"Zradila som ho. To sa neráta?"

"Očividne nie. Musíš ho podviesť. Telesne. Ak ma chápeš." dodal tomu lepší obraz Darkos. Snažila som sa tento šok nedávať najavo no stálo ma to značné úsilie.

"A my že sme upjatí." zamrmlala Daileen vedľa mňa rýpavo. Škaredo som na ňu pozrela. Ona sa len usmiala, že to nemyslela zle.

"Nebudeme sa v tomto vŕtať zbytočne hlboko." povedala Nirgana a oprela sa o stoličku, ktorá jej patrila "Máš na to týždeň."

"ČOŽE?" vyprskla som šokovane a pobúrene vstala zo stoličky. V hlavnom stane zavládlo ticho.

"Ak do týždňa tú kliatbu nezlomíš, sama vyberiem niekoho, kto sa o to postará." dodala vážne a dlho a vytrvalo na mňa hľadela. Akoby čakala ešte niečo.

"To nemôžeš!" postavila sa za mňa Daileen. Postavila sa priamo vedľa mňa a odhodlane pozrela na Nirganu "Je to proti zásadám."

Tá pomaly prišla bližšie a tvrdo jej pozrela do očí.

"Proti zásadám je mať vo svete dve rovnaké duše. A nemusím ti hovoriť, ktorá z nich sem nepatrí." Chvíľu pretrvával očný súboj no nakoniec sa Daileen stiahla. Musím uznať, že Nirgana použila silný argument ale na nesprávnu osobu.

"V tom prípade tu ani jedna z nás nemusí byť. Ona tu nevyrástla a ja sem nepatrím." zavrčala Daileen pomedzi zuby a schmatla ma za lakeť na odchod. No to sa jej postavil do cesty Darkos a niečo jej pohľadom povedal. Pustila ma a odišla von sama.

"Potrebuje sa vyvetrať." povedal Darkos a vyšiel za ňou.

"Eeehm...Mne za chvíľu začína šichta a... Mám ešte pár povinností." vyhovorila som sa no prv, než som zdrhla ma zastavil Noel.

"Zajtra po večery prídi do Jaskyne Duší. Aj s Daileen."

Zhlboka som sa nadýchla a zdrhla zo stanu tiež. Dobehla som Darka a spýtala sa ho, kde je Daileen.

"V Jame. Kde inde." vytiahol cigaretu a zapálil si. No tak tam za ňou asi nejdem. Prikývla som a vybrala sa do stanu s bielym plášťom. No tesne pred vstupom som vo vnútri, pri Tristanovi, uvidela Kiaru. Nemohla ma vidieť, bola mi chrbtom zato Febris ma spozorovala hneď. Vybrala sa za mnou, no kým dobehla ku vchodu, bola som dávno preč.

Akýmsi zázrakom som sa ocitla v úplnom strede Verduny. Bolo to mini námestie s drevenou zvonicou v strede. Pozrela som na obrovský zvon, skrytý za tmavými latami. Ten tu musí stáť minimálne storočie. Aký má asi zvuk, keď do neho niekto udrie?

"Pozor, aby na teba nespadol." ozvalo sa mi pobavene od chrbta. Prestala som zvedavo nakúkať pod zvon a narovnala sa. Ayden.

"Také šťastie nemáš." schovala som ruky za chrbát.

"Vraj robíš v zvarni. Úprimne, nečakal som, že ťa dajú práve tam. Našej časti by sa liečiteľ zišiel a pokiaľ reči neklamú, údajne si šikovná." usmieval sa na mňa.

"Ak treba pomôcť, hovor. Zajtra o takomto čase ti už nepomôžem." povedala som mu a vyhýbala sa jeho očnému kontaktu.

"Počul som aj o tom. Tak poď, samé sa to neurobí." mávol na mňa rukou a udal smer ku kraji Verduny. Hoci som čakala, že ma jeho ľudia poopľúvajú a následne ukameňujú, nič z toho sa nestalo. A ku všetkému tomu sa k našej spoločnosti pridala cestou aj Neresy. Bola zvedavá, ako dopadlo zasadnutie. Nepovedala som jej, akú podmienku mi Nirgana dala. Čím menej ľudí to vie, tým lepšie. Nepotrebujem, aby ma pod rúškom noci nejaký dobrák zatiahol kamsi za roh a v mene celého tohto sveta vykonal rituálne prelomenie kliatby.