Tri priania

Kapitola 15.

O týždeň neskôr

Jorik:

Šiel Anetu pozrieť. Už ju dlho nenavštívil a potreboval na chvíľu vyliezť z vlastnej pracovne. Vedel, že sa práve učí etikete. Keď vošiel do haly, v ktorej trénovala, oprel sa o zárubňu.

„Vzpriamene slečna, vzpriamene!" neustále ju opravovala Aireen. Aneta stála na mieste, na hlave mala knihu a v rukách držala dva vysoké poháre, ktoré boli skoro plné. Musela prejsť krížom cez miestnosť bez toho, aby jej kniha z hlavy padla a voda z pohárov sa vyliala. Zozačiatku sa jej to darilo, no keď jej Aireen položila na hlavu tretiu knihu, zošmykli sa jej dole.

„Musíte vedieť kráčať, akoby ste mali na hlave 5 kníh, nie len tri." Aireen ho hneď na to zbadala a uklonila sa. Aneta sa obzrela a usmiala sa na neho takým zvláštnym úsmevom. Ani prekvapená ani sklamaná. Položila poháre na poličku a pozdravila ho. Jorik ju odzdravil a poslal Aireen preč.

„Niečo si želáš?" spýtala sa Aneta milo. Jorikovi znenazdajky zaleteli oči ku knihám, ktoré nosila na hlave. Rozprávky.

„Som rád, že si dokážeš plniť svoje povinnosti. Tie, ktoré som ti dal na starosť." povedal a prešiel popri nej.

„Rada sa o ľudí starám. A menej chorých znamená menej smutných, z čoho vyplýva relatívne šťastné obyvateľstvo." odvetila mu. Múdra poznámka.

„Želaj si niečo." povedal jej zrazu a otočil sa k nej. Ona prekvapene zažmurkala.

„Vieš, čo by som si priala." povedala mierne a zapozerala sa do zeme.

„Vyhnime sa hádke. Želaj si niečo, čo ti môžem reálne splniť a neodseknú mi za to hlavu." povedal jej s malou dávkou humoru. Anetin kútik pier sa jemne zdvihol.

„Chcela by som... Aspoň nejako uistiť moju rodinu, že som v poriadku, živá a zdravá. Je to už skoro pol rok, čo tu som ak nie dlhšie." posmutnela. Jorik sa zamyslel. To by možno šlo.

„Môžeš im nechať odkaz." povedal jej. Aneta sa trochu rozjasnila.

„A ako?" nadšene sa spýtala. Jorik jej podal ruku.

„Zakry si druhou rukou oči a neotváraj ich, kým ti nepoviem." hovoril a sám sa pripravoval. Aneta ho pevne chytila a urobila, čo od nej chcel. Jorik zavrel oči a predstavil si miesto. Zjavili sa v pivnici, v ktorej sa prvýkrát stretli.

„Môžeš sa pozrieť." povedal jej. Aneta sa rozhliadla a videl, ako sa takmer rozplakala. Mohol sa len dovtípiť ako sa cíti. „Nemáš veľa času, tak si rýchlo vymysli spôsob, ako po sebe čosi zanecháš a nikto ťa pri tom neuvidí." povedal jej a sám sa poobzeral po pivnici. Bolo tam viac vecí, ako si pamätal. Aneta nečakala, pribehla ku skrinke so starými knihami a vybrala odtiaľ jednu. Položila ju na stolík a rukou načrela do vedra s popolom, ktorý bol pod stolom. Jorik sa pozrel, čo napísala prstom.

Som v poriadku. Nemusíte sa o mňa báť :) -Aneta

A malé srdiečko pod to všetko. Nechápal, ako to všetko natlačila na jednu stranu a aby to ešte bolo aj čitateľné.

„Oči, Any, oči." povedal jej, keď sa chystal odviesť ju späť. Ona primrznuto stála na mieste.

„Neodídem, pokiaľ si nevezmem niečo z domu."

No a je to tu.

„Na tomto sme sa nedohodli." zvážnel.

„Málokedy sme sa na niečom dohodli." v jej hlase počul bojový tón.