Tri priania

Kapitola 97.

"Hybrid." ozvala sa poza môj chrbát Daileen.

"Prosím?" nerozumela som jej dobre. Veľmi ochotne mi ukázala tvora, ktorého mi bubliny prezradili. Bol to muž, avšak telo mal pokryté hadími šupinami.

"Mutanti, ktorých stvorila Tabitha, aby jej slúžili. Pár ich ešte pobehuje po svete a občas na nich narazíme. Nie sú to pekné stretnutia."

"Čo sa im stalo? Prečo duša nepatrí telu, v ktorom je?" vypytovala som sa.

"Kto sa pridal k Tabithiným stúpencom, toho Tabitha "vylepšila". Jeden jej poskok, takzvaný Umelec, sa vyžíval v experimentovaní s telami. Tá bosorka chcela mať len tých najsilnejších a tak Umelec kombinoval to, čo mal k dispozícii." dopovedala a ilúzia hybrida zmizla.

Stiahlo mi žalúdok. Fuj. Takéto nechutnosti... Ozaj neľudské.

"Sú agresívni?" opýtala som sa. Prišlo mi ich ľúto. Sama som si nevedela predstaviť, aké by to bolo, keby som bola v niečej inej koži. Doslova. Br, nejdem si to ani predstavovať.

"Samotári ako tento? Nie. Ale keď ich je viac, vtedy vedia byť riadne otravní. Každopádne si s nimi nemusíš lámať hlavu. Máme tu dosť zdatných bojovníkov, ktorí by prípadný útok zastavili včas. Ako ti ide trénovanie?" opýtala sa zrazu.

"Tak po troškách. Som zvedavá, čo za zázrak chce urobiť Irgus. Mám primálo času na to, aby som nabrala svaly."

"Myslím, že to ani nie je jeho zámer. Podľa mňa ťa chce skôr nejaké stratégie naučiť."

To by bol ten lepší prípad. No ako sa neskôr ukázalo, Daja pravdu nemala. Asi 10 minút po jej odchode prišiel aj Irgus aj Riela (*viď obrázok). Ešte raz sme sa predstavili, potriasli si rukami a potom Irgus vyslovil jeho plán.

"Potrebuješ nabrať svalovú hmotu. Budeme trénovať čo najviac to pôjde a zakaždým, keď budeš mať dosť, Riela ťa dá dokopy." Černovláska prikývla a mňa vtedy oblial pot.

"To...akože vkuse?" zajakala som sa. Asi som až príliš spohodlnela. V Davose by som sa bila za každú hodinu sebaobrany. Tu sa mi akosi...nechcelo.

"Máš v rukách osud mnohých. Musíme do toho dať všetko." povedal hlasom, ktorý nestrpí odpor. A tak začali moje útrapy. Irgus mal omnoho tvrdší štýl boja, ako mala Flo a rozhodne ma nešetril, hoci som v to ako krehké žieňa, dúfala.

"Kry si tvár!" prikázal, keď mi dával jednu z mnohých nakladačiek. Len čo som zdvihla ruky na obranu, dal mi šupu do rebier. Niečo mi v hrudi zaprašťalo až mi vybilo dych. Irgus kývol na Rielu a tá s pokojom Angličana pricupitala.

"Nemôžem-dýchať!" habkala som bez vzduchu.

"Asi pneumotorax." povedala akoby nič a priložila mi ruky k hrudníku. Zamrmlala akési slovíčko a vzápätí som sa nadýchla. V pľúcach ma prestalo pichať a ako odmenu za to, že som nekričala, mi dal Irgus pauzu celých 10 minút. A takto to šlo do večera. Boj za bojom a keď mi čosi zlomil, Riela to s chladnou hlavou napravila.

"Dobre, stačí." povedal, keď už bola tma dobrých pár hodín "Choď sa umyť, pospať si a po raňajkách sa tu opäť stretneme." vyslovil a ani nečakal na moju odpoveď, kývnutím hlavy sa rozlúčil a odišiel. Keď jeho statná postava zmizla v šere, od úľavy som si vydýchla. Jediné, čo som chcela bolo vyvaliť sa na zem a spať. Vôbec som sa necítila na dlhú prechádzku do Zvarne.

"Na Trigemin pôjdem s tebou." oznámila mi Riela povzbudivo.

"Aspoň nejaká dobrá správa." usmiala som sa unavene. Mlčky sme sa presunuli do Verduny. Aj som sa chcela porozprávať, no nejako som bola vyčerpaná, že som len odpočítavala kroky.