Tri priania

Kapitola 18.

Jorik:

V noci ju bol pozrieť. Pokojne spala, zrejme bola dosť vyčerpaná, pretože sa vôbec nezobudila na kroky po podlahe. A keďže on mal energie na rozdávanie, premiestnil sa na lúku ďaleko za Davosom, takmer na hraniciach s Garsinom. Chcel Anete spraviť radosť, len čo sa ráno zobudí. Lúka bola osvetlená splnom, natrhať margaréty bolo jednoduché. Už ich iba zaniesť do jej izby s nejakým milým odkazom. Všetko pekne naaranžoval a predstavoval si, ako sa asi Aneta zatvári, keď to uvidí. Na plese podala úctyhodný zamilovaný výkon. A zrejme im to pospolitosť uverila, keďže tesne po večery, keď klebetila s jeho mamou, sa ho nenápadne opýtal Richard, či sa s Anetou vyspal, keď sú obaja vyškerení ako slniečka. Nepovedal mu na to nič, iba sa tajuplne uškrnul. Nech si Rišo myslí čo len chce. Keď presvedčil jeho, musel im to zožrať každý. Každý okrem jednej jedinej osoby, ktorej sa klamať nedá. No tá nemala ani k jednému tak blízko, aby si ich prečítala. Takže v konečnom dôsledku im bolo fajn. A čo ho prekvapilo bolo, že Aneta tie pocity nehrala tak úplne, ako si myslel. A možno je len dobrá herečka. No všetko čo robila mu pripadalo také spontánne... Keď ho iba tak chytila za ruku alebo mu postrapatila vlasy. Cítil sa vďaka tomu výnimočne a nechcel o tento pocit len tak prísť.

Dinita:

Neverila vlastným očiam. Slečna Aneta sedela s pánom v záhrade na deke a na niečom sa smiali. Lepšie zaostrila a všimla si, že hrali šach.

"Takže tento panáčik môže ísť iba do takého elka?" opýtala sa Aneta a ukázala na koňa. Dinita stála v úzadí, chcela počuť, čo tí dvaja riešia.

"Presne." pritakal jej Jorik a nechal ju vykonať ťah, ktorý zrejme dlho vymýšľala. On však zdvihol vežu a koňa jej vyhodil. Vrhla po ňom nechápavý až vyčítavý pohľad.

"Premýšľaj o tri ťahy popredu." dodal a uškrnul sa na jej výraze.

"Ako môžem premýšľať o tri ťahy dopredu, keď tú hru hrám prvýkrát?" nahnevane spustila a zapozerala sa na figúrky. Do ruky chytila strelca.

"To by som nerobil." uškŕňal sa.

"Prečo?" zamračila sa a figúrku pustila.

"Sprav to a uvidíš." roztiahol spokojne ruky.

Pokrútila hlavou a premýšľala nad ďalším ťahom. Zdvihla opatrne vežu a vyhodila Jorikovi pešiaka no ten ju pripravil strelcom o poslednú vežu. Aneta ostala obarene sedieť, naštvala sa a hodila po ňom čerstvo vyhodeného pešiaka. Pán Jorik sa len rozosmial a Dinite tiež potiahlo kútikmi. Nebola jediná, kto sa na nich pozeral. V okne slečninej izby uvidela stáť Elu. Aj tá sa usmievala. Žeby tí dvaja konečne našli spoločnú reč?

Aneta:

Na šachy som nikdy nebola a hra, ktorú som práve hrala toho bola dôkazom.

"Nezahráme si radšej dámu?" opýtala som sa, keď mi na poli zostali iba tri figúrky, smutne poznajúc vlastný osud.

"Dáma je ľahká." zamietol to a nebezpečne sa priblížil k môjmu poslednému strelcovi. Teda tuším to je strelec.

"Nevadí. Ale viem ju hrať." dodala som na oko urazene.

"Zahráme si dámu až keď ma porazíš v šachu."vyjednával a mne bolo jasné, že bude po jeho. Hrali sme, pokiaľ ma z milosti nenechal raz vyhrať. Avšak to už sa nám pripomenuli dovtedy ignorované povinnosti. Zbalili sme všetko, čo bolo s nami vonku na zemi a zaniesli to dovnútra.

Pozrela som na veľké kyvadlové hodiny vo vestibule. Bolo čosi pred treťou. Obaja sme však zostali len tak stáť oproti sebe.

„Mala by som ísť. Povinnosti volajú."povedala som ako prvá a usmiala som sa na neho. Jorik sa zatváril zmätene.

„Aké povinnosti?" opýtal sa zarazene.

„No tie, čo si mi udelil." usmiala som sa na neho, no keď som videla, že si nevie spomenúť, pomohla som mu: „Prídu seniori. Je nedeľa."

„Ou, jasné. Veď aj ja mám prácu." povedal a vystrel sa.

„Dobre." nevedela som, čo povedať.

„Ďakujem." povedal on.

„Za čo?" nechápala som.

„Za pekné popoludnie. Bolo to fajn." usmial sa na mňa „Slečna." uklonil sa a odišiel. Usmiala som sa sama pre seba a vykročila som do uvítacej miestnosti. Na stoličkách sedelo už pár starších ľudí a rozprávali sa medzi sebou. Keď som prešla cez prah, začali sa dvíhať, tak som ich hneď uzemnila.

„Seďte, nevstávajte!"

Našťastie ma poslúchli. Pamäť ma nezradila, pamätala som si všetky ich mená.

„Erin, vyzeráte skvelo. Pomohol vám ten čaj?" spýtala som sa starej ženičky. Bola veľmi milá. Na prvé stretnutie mi doniesla koláče, ale ochranka ich hneď pri vstupe zhabala, kvôli bezpečnosti. Erin sa rozplakala, a tak som ju musela utešovať, že si to veľmi vážim a som jej za tú snahu vďačná, ale nabudúce nech si nerobí starosti.

„Áno slečna." pritakala mi. Sťažovala sa na ťažké zaspávanie. Do mňa odmalička tlačili fenikel s materinou dúškou, tak som jej navrhla, aby to skúsila.

Postupne poprichádzali aj ostatní. Sadli sme si pekne do kruhu, dievčatá priniesli každému šálku čaju, kávy alebo limonády a rozprávali sme sa. Teda, oni mi rozprávali. O tom, ako sa majú, čo ich trápi. Kde som mohla, tam som pomohla, či už so seknutými krížmi alebo stŕpnutými rukami. Stretnutie mohlo trvať maximálne 3 hodiny. Hoci to bolo vyčerpávajúce, mala som zo seba dobrý pocit. Cestou do mojej izby mi to nedalo a odbočila som do chodby, vedúcej k Jorikovi. Zaklopala som na dvere, počkala pár sekúnd a vošla dnu.

„Nepovedal som, že," už ma šiel hrešiť ale zmĺkol.

„Ja môžem." vyškerila som sa a zatvoril za sebou dvere. Jorik sa usmial tiež.

„To je pravda, ty môžeš. Čo ťa sem privádza?" spýtal sa ma a vstal od stola, za ktorým sedel.

„Zvedavosť." povedala som a obzrela som sa. Nikdy som si to tu poriadne nevšimla. Vždy som sem prišla maximálne najedovaná a nevšímala si nič, len Jorika a to, ako mu vynadám. Teraz som si všimla snehobiele steny, krémové závesy, stôl a skrine, poodchýlené dvere od kúpeľne a kdesi vzadu som videla roh postele. Nebol to vyslovene nablýskaný luxus no... Bola to obdivuhodná práca architekta alebo koho.

„Máš to tu väčšie ako ja." dodala som a prešla cez izbu rovno k nemu.

„Prečo asi, však?" spýtal sa s úškrnom.

„Nešli by sme zajtra niekam?" navrhla som.

„A kam?" spýtal sa s úsmevom.

„Neviem, hocikam. Ešte nikdy som nebola pri mori. Máte tu niekde more? Alebo púšť?"

„Na púšti by sa ti páčilo?" prekvapene sa spýtal.

„Nieee, iba hovorím, že som tam tiež nikdy nebola." zagúľala som očami. Chvíľu vyzeral, akoby na niečím premýšľal

„Ja už niečo vymyslím." Akože vážne súhlasil s mojim nápadom?

„No paráda. Tak zajtra poobede?" nadšene som sa spýtala.

„Prídem po teba." usmial sa a pokojne na mňa žmurkol.

„Vohou, super!" potešila som sa, vlepila mu bozk na líce a veselo si odkráčala do izby. Nemohla som sa toho dočkať.

Ela sa čudovala, ako je možné, že som ju už čakala poobliekaná a prichystaná, keď väčšinou ma z postele dostane len pod výstrahou studenej sprchy. Po raňajkách však prišla studená sprcha osobne. Pondelok v podobe Pavíka. Rezignovane som si sadla na stoličku a čakala nejaký ten pucung, že zase som ho čakala postojačky, nepripravená. Ale nie. Prišiel, pozdravil, uklonil sa a položil mi na stôl akúsi hrubú knihu.

„Dlho mi trvalo, kým som tú knihu našiel." povedal a založil si ruky. Vzala som ju do rúk a pozrela si zlatý nápis na koženej väzbe. HORNINY A MINERÁLY.