Tri priania

Kapitola 57.

Aneta:

"Čo zase vyvádzaš?" rezignovane som sa spýtala.

"Dozvieš sa hrozné veci!" vyletelo z neho zrazu.

"Pochybujem, že sa tým niečo zmení." zagúľala som očami a poobzerala sa. Tuto to predsa poznám. Prečo si vybral toto miesto?

"A tiež...Budeš musieť urobiť hrozné veci."

Na to som pokrútila hlavou a podišla k nemu. Bez emócie som sa dotkla jeho ostrej sánky.

"Vráťme sa do toho cirkusu a dokončíme, čo sme začali." navrhla som a odstúpila od neho.

"Viem, že si to už so mnou vzdala ale ja ťa stále potrebujem. Viac ako predtým." vyšlo z neho nakoniec. "Sľúb mi, že neodídeš, nech už sa dozvieš čokoľvek." zhrabol ma za ruky no ja som ich akosi reflexívne stiahla k telu.

"Nie. Kde si bol ty, keď som ťa potrebovala?" Mlčal "No...Tak presne tam budem aj ja."

"Prečo mi to robíš?" opýtal sa z posledných síl.

"Prečo? Ty sa ešte pýtaš?" začalo to vo mne vrieť a on vyzeral, že mu odľahlo. Somár, len nech si nemyslí "Snažila som sa. Fakt som sa snažila byť dosť dobrá, byť dosť tvoja, byť jednoducho dosť. A čo za to mám? Nanútený sobáš s niekým, kto si ma absolútne neváži, chce po mne niečo čo sám nedokáže dať a aby mi nebolo ľúto tak ďalšie jazvy na zápästiach, nech nezabudnem, čo som zač!" otrčila som mu zmrzačené ruky "Tristana som nechcela zachrániť preto, lebo som s ním údajne niečo mala! Bol jediný, kto sa ku mne správal ako k seberovnej a nech bol kým chcel, nikdy mi neublížil. Chcela som ho zachrániť, lebo v ňom bilo rovnaké srdce, aké bije v tebe." pichla som mu prstom do hrude. Šokovane ma počúval a nezmohol sa na nič. Puto mi našepkalo, že mu je všetko ľúto. No v mojom srdci nebolo miesto pre jeho ľútosť. Len slová a slová a kde sú činy? Čo urobil preto, aby to napravil?

"Nevedel som." potichu povedal.

"Lebo si sa nepýtal!" zrúkla som po ňom.

"Prepáč, mrzí ma to." stiahol ma na silu do objatia. Ruky som tvrdo pritisla k telu a odrátavala sekundy, kým ma pustí. Stále je to iba o tom istom. Kedy sa to zmení?

"Vyber si, čo mi chceš byť." odsunula som sa od neho.
"Čo ti som teraz?" opýtal sa sťažka.

"Osoba, ktorú nespoznávam." odvetila som spontánne. Stisol päste aj pery a netrúfol si na mňa pozrieť.

"Nechcem o teba prísť." potichu precedil cez zuby.

"Som k tebe pripútaná. Neprídeš o mňa." rozhodila som rukami. "Čo po mne teraz vlastne chceš? Keď hrám podľa tvojich pravidiel, nepáči sa ti to. Keď nehrám, tiež je zle."

"Ja... Neviem. Neopúšťaj ma, Anet." padol bezvládne na kolená až teraz som si všimla, že sa mu z očí rinú slzy. Vou, vou, vou. Tak toto nie...

"Postav sa." decentne som mu prikázala a poobzerala sa, či nás tu niekto nevidí. Našťastie tu niekto nebol. Cítila som jeho strach, aj ľútosť a aj lásku. No nebola som si istá, či to je dosť.

"Nezvládnem to bez teba."

"Dobre, hlavne sa už postav." začínala som byť z neho nervózna. Bože môj, prečo toto chlapi robia... "Postav sa!" prikázala som mu no keď ma nepočúval, pomocou schopnosti som ho vystrela na nohy "Už nikdy predo mnou neklač."

"Pred nikým som nikdy nepokľakol." povedal potichu "Stanov si nejaké... Podmienky ak chceš. Všetko ti splním." navrhol.

"To sme tu už raz mali a nič z toho nebolo. A vôbec, prečo by som to mala vymýšľať ja?" ohradila som sa. Bezradne na mňa pozrel a vo mne sa celý svet zakrútil. Bože, nemala som sa mu do tých očí pozerať. Je tak krehký a sám, až mi je z toho do smiechu. Vydržala som to tu dva roky, vydržím ďalšie, no nie? Keď má stále snahu to zachraňovať.

"Mám jednu podmienku." prehovorila som po chvíli.

"Čokoľvek." šťastne povedal.

"Ak mi ešte raz zlomíš srdce, necháš ma ísť." Zamrzol na mieste a vyľakane na mňa pozrel "Motivácia." dodala som sarkasticky.

"Zaslúžim si." prikývol "Ale dobre." podal mi ruku na znak dohody. Pevne som mu ruku stisla a pokúsila sa o úsmev. Nálada sa mi pomaličky naprávala a po niekoľkých dňoch mi zaškvŕkalo v bruchu. Jorik sa usmial, vzal ma okolo pása a vrátili sme sa späť do Gormondu.

"Už sme sa báli, že sa nevrátite!" prirútil sa k nám Richard s Avidanom. Vyhovorila som sa na hlad a odpojila sa od nich. Namierila som si to k honosne naloženým stolom a premýšľala, z ktorého jedla si koľko uštedrím. Nakoniec to bolo len nejaké plnené pečivo. S tanierikom v ruke som sa rozhodla poprechádzať po sále. Fascinovali ma všetky maľby na stenách. Niektorých znázornených vládcov som poznala no jeden obraz som nevedela zaradiť. Pristavil sa ku mne Richard.

"Kto to je?" opýtala som sa, pri pohľade na olejomaľbu na stene. Richard sa zadíval na môj stred pozornosti a povedal:

"Kráľ Azriel s princeznou Azaelou." Z obrazu sa na mňa tvrdo dívala dvojica ľudí s tmavými vlasmi a očami rovnakej farby. Kráľ Azriel bol mohutnej postavy, stál za stoličkou na ktorej sedela princezná. Na veste mal vyšívané blesky a hviezdy a v okolí jeho prstov sa autor snažil zachytiť výboje elektriky. Princezná Azaela mala milú oválnu tvár a vo vlasoch po plecia zakvitnutý ružový venček. Mentolové oči upierala pred seba a dlaniach držala kryštálovú guľu plnú dymu. Poznala som ju, bola to mysľoguľa, telepati na nej trénujú svoje schopnosti.

"Rozdelené dvojičky." vylovila som názov legendy, ktorá sa k nim viazala, no nikdy som nevidela takýto ich portrét.

"Áno. Kráľ Azriel je náš priamy predok z otcovej strany." povedal Richard a premeral si svojho predchodcu. No...genetika sa vyhrala. Richard, blonďák, Azriel, brunet.

"A princezná Azaela?" obrátila som sa k nemu. Staré knihy o nej prestali písať len čo ju jej brat zachránil z kráľovstva férov, možno bude vedieť predsa len o čosi viacej, než knihy.

"Nikto nevie, čo sa s ňou stalo, možno ešte žije." mykol plecami "Ale hovorilo sa, že sa usadila v horách a v pokoji a samote tam dožila. Bola to prvá telepatka v kráľovskej rodine. Pobozkaná podsvetím." dodal jej starovekú prezývku.

Pozrela som sa na ňu ešte raz "Podľa jej bojového ducha sa mi to nezdá ako dobrá odpoveď. Podľa mňa potrebovala akciu celý život." zapochybovala som o pravdivosti jeho verzii.

"Čo ty vieš, možno práve preto chcela mať pokoj. Stále ju mal niekto v moci, možno chcela konečne vlastniť sama seba." Richardova odpoveď ma zaujala a úprimne na mňa urobila dojem. Nedokázala som z jej tváre spustiť zrak. Legenda o rozdelených dvojičkach patrila takmer medzi moje obľúbené. Bolo to ešte v časoch, kedy ľudstvo tu nebolo rozdelené na všeliaké skupinky ale žili všetci spolu. Princezná aj s princom mali vyrastať ako dve bežné kráľovské deti no keď mali obaja cez 15 rokov, zachvátila ich krajinu vojna. Azaelu uniesla bosorka Tabitha, vzala jej podobu a spolu s ďalšími čarodejníkmi ju zakliala siedmimi kliatbami. Azaela sa zmenila na boginku a niekoľko rokov žila v jazere Feike, kým vojna neskončila a nestala sa predmetom dohody mieru. Ibaže jej identita bola tajomstvom, predávali ju ako liečiteľku až sa dostala na kráľovský dvor férskeho ľudu. Tam zlomili tri kliatby a Azaele vrátili jej skutočnú podobu. Zvyšné štyri zlomil jej brat, keď si po ňu prišiel. Ten bol medzičasom na výcviku u bohov, vyfasoval prezývku pobozkaný búrkou pretože, tramtadaáá, Azriel sa vedel teleportovať. Jemu sa autor v legende moc nevenoval. Všetko čo bolo napísané, bolo o Azaele. A tu legenda končí. Dvojičky sa stretli a žili šťastne až do smrti.

"Ou, Aneta, dovoľ mi, aby som ti predstavil slečnu Mardellu." (*viď obrázok) prebral ma zo zamyslenia Richardov hlas. Obzrela som sa o kom to hovorí. Vedľa nás sa zrazu ocitla odo mňa staršia žena a s úsmevom sa mi uklonila. Lieskovo-orieškovo hnedé vlasy mala rozpustené a sivé oči upierala na mňa.

"Moc ma teší." usmiala som sa a poklonila sa tiež.

"Potešenie je na mojej strane." prehovorila zvonivým hlasom. Zrazu som ucítila, akoby mi ktosi vzadu v hlavu ťukal.

"Mardella je jediná telepatka v Lundene. Je úžasná v tvorení imaginárnych realít. Pokiaľ ma pamäť neklame, tuším učila aj slečnu Vadarovú, je tak?" opýtal sa jej. Na sucho som prehltla. Oni tu vedia o Daileen?