Tri priania

Kapitola 38.

"Dobrý deň slečna," pozdravila ma účtovníčka Teresa, keď doniesla ďalšie papiere na podpisy. Teresa mala na starosti administratívu Davosu, jej pracovisko síce bolo na úradoch, no ako sama povedala, radšej sa prejde osobne na panstvo, než by mala celý deň sedieť.

"Dobrý deň aj vám, Teresa." zdvihla som k nej hlavu. "S čím mám súhlasiť tentokrát?" nezáživne som sa spýtala.

"Obchody, slečna. Každý mesiac sa to podpisuje." podstrčila mi pod nos papiere na konkrétnej stránke s podpisom. Stačilo vziať pero a načmárať tam moje nové slovné spojenie. Totižto, keďže som sem prišla "bez priezviska" podpisujem sa Jorikovým menom s tým, že pred meno píšem malé písmenko s. S.-slečna Jorikova.

"Mohla by som si to prečítať?" zdvihla som k nej zrak.

"Ehm, samozrejme, keď si to želáte." trochu ňou cuklo a zarazene mi podávala listy.

"Ďakujem." vzala som si od nej papiere a presunula ich na kraj stola. Počkala som, kým Teresa odíde a odsunula sa od stola. Tak neskutočne ma bolí chrbát, že ani ponaťahovanie nepomohlo. No nič, chce to prechádzku. Zavolala som si Dinitu aj Aireen, oznámila im moje rozhodnutie o predčasnom ukončení papierovej činnosti.

"A kam by ste chceli ísť, slečna?" opýtala sa ma Aireen, keď sme vyšli pred zámok.

"Hocikam." vyčerpane som povedala.

"Smer park!" zavelila Dinita nadšene. Úprimne mi bolo jedno, kam pôjdeme, potrebovala som ponaťahovať končatiny a dýchať iný vzduch.

Pochopiteľne s nami šla celá garda a pritom bol park hneď vedľa zámku. Vychádzkovým tempom som si kráčala po kamienkovom chodníčku a nasávala vôňu stromov. Dinita mi neustále ospevovala akýsi festival, ktorý sa bude konať v meste a Aireen kdesi-čosi niečo zafrflala. Počúvala som ju tak na pol ucha. V hlave som mala ešte nedoriešené rovnice príjmov a daní. Bavilo ma to počítať ale niektoré veci mi nedávali zmysel.

V tom som v kríkoch pred nami spozorovala pohyb. Ostala som stáť a stráž sa zgrupla okolo mňa.

"Ježišku aké ňuňavé mačiatko!" zvolala som, len čo sa objavila príčina pohybu. Dinita podskočila a Aireen sa zamračila, či to myslím vážne. Rovnice zmizli v hĺbke mozgu a všetku moju pozornosť som venovala tomu malému stvoreniu.

"Slečna, nechcem vám kecať do slovníka ale," začala Aireen no prestala. Iba sa mračila na mňa a ryšavého kocúra v mojom náručí.

"Ja viem ale pozri sa na toho huňáča." rozplývala som sa nad mačaťom a zdvihla ho pred seba. Neškrabal, nebránil sa, zjavne bol na mojkanie zvyknutý. Iba na mňa pozeral a plné bruško zakrýval zadnými packami.

"Pusťte ho, lebo z neho dostanete blchy." dodala Aireen. Vedela som, že Aireen všeobecne moc nemá rada zvieratá no mačky boli jej odveká nesympatia.

"Aký je hebučký a guľatučký." ignorovala som ju a ďalej si túlila k lícu tú roztomilú guličku, ktorá si moju prítomnosť viditeľne užívala. Beriem si ho domov!

"Je tučný." skonštatovala Aireen.

"To slovo neznášam. Je guľatučký. Akurátny na mojkanie! Beriem ho domov!" na to mi však Aireen nemilosrdne vzala mača z rúk a položila ho na zem. Škaredo som na ňu zazrela.

"Vy ste slečna, on je len kocúr." ukázala na kocúra, čo sa mi začal obšmietať okolo nôh a pýtal sa späť.
"Každý tvor si zaslúži čas, lásku a pozornosť." vážne som povedala. Na to mi Aireen nemala čo povedať. No obe sme urobili kompromis. Ja som nechala kocúra tak a Aireen už viacej nerýpala.