Tri priania

Kapitola 59.

Po troch hodinách diplomatických rečí a formálnych rozhovorov sme sa mali vrátiť späť na zámok. Najlepší pocit som mala asi iba z novouzatvoreného mieru medzi mnou a Serafínou. Hoci som bola do večera v strehu, či nedostanem nejaký žlčníkový záchvat alebo čo. Predsalen, veriť žene ako ona je...No, momentálne sa neviem rozhodnúť či správne alebo odvážne.

Len čo sme prešli popod vstupnú bránu, premkol ma divný pocit.

Akoby ma čakalo čosi zlé a moje telo sa na to podvedome pripravovalo. I keď úprimne, čo horšie sa už len môže stať?

Trochu ma potešilo bolo, že sa na tomto humbuku zúčastnila aj Straka. Hoci stála obďaleč, na diaľku sme sa pozdravili a každý sa posadil na svoje miesto za plné stoly jedla. Ľudí tu bolo ohromné množstvo, ani som nevedela, že sa ich sem toľko zmestí.

Jorik sedel vedľa mňa a len čo zbadal Straku, začal sa chovať divne. Bol ako na ihlách a nevedela som sa dopátrať prečo. Do tejto časti mysle ma nechcel pustiť. Bolo to, akoby som vrážala do steny, na ktorej boli namaľované dvere.

Nadšenie z večera plného obyčajných ľudí ma však podozrivo rýchlo opustilo. Sediac za dlhým stolom som premýšľala, ako sa odtiaľto vypariť niekam do kúpeľne a stráviť tam zvyšok večera. Nemala som chuť sa s nikým rozprávať, iba som proste sedela vedľa Dinity a tvárila sa, akú veľkú radosť zo všetkého mám. V tom som si opäť spomenula na moju dvojičku. Kam zmizla? Vymýšľa čosi? Alebo to bol len môj zúfalý výplod fantázie? Pravdepodobne áno. Človek je vždy vo vlastnch sračkách sám.

Z depresií ma vyrušili akési vibrácie, ktoré prichádzali z môjho a Jorikovho spoločného puta.

"Je čas, Jorik." povedala Straka a aj keď bola ďaleko, počula som ju zreteľne. Stála pri mramorovom stĺpe a upierala zrak niekam dohora do oblohy.

Čas na čo? Jorik vstal zo svojho miesta oproti mne a pomaly, priam hypnoticky k nej prešiel.

"Čo sa tu deje a zase o tom neviem?" šepky som sa spýtala Dity no tá iba mykla plecami. Vrava naokola ďalej pokračovala no mne to nedalo a sústredene som sa dívala na Jorika a kráľovskú vešticu. Prečo sem vlastne prišla? 

"Kulavari alata mise." povedala Straka zaklínadlo a mne za ten just neprišiel na um správny preklad. No čo, tie zaklínadlá asi nebudú nikdy moja silná stránka. Dotkla sa však pätkou dlane Jorikovho čela a žltý trblietavý prach podobný mojim iskrám sa vsiakol nielen do jeho hlavy ale z tej jeho šiel aj do hlavy Dity, Aireen,... Do hláv všetkých v Davose, okrem tej mojej. Srdce sa mi splašene rozbúchalo, lebo som ničomu nerozumela. Vstala som od stola a moje dvorné dámy tiež. Okolie na mňa začalo pôsobiť zmätene, akoby sa konečne prebrali z nejakej narkózy. Aireen ma zrazu odstrčila a utiekla z nádvoria do útrob zámku. Náhle sa všetci ako na povel otočili na mňa a premkol mnou pocit, že ma snáď idú upáliť alebo čo. To im Straka vymyla mozog alebo ako? Jorik sa v zlomu sekundy objavil pri mne no reflexívne som cúvla.

"Musím ti toho veľa povedať." jeho hlas bol akýsi iný. Hlboký, tlmený, akoby to ani nebol jeho hlas. V hlave som pátrala po pute, bolo tam no bolo tiež nejaké iné. "Blíži sa vojna, Anet, veľká vojna." pokračoval a pristupoval ku mne, kým ja som cúvala, kým som mohla. Až keď som chrbtom zavadila o stoličku, zastala som.

"O akej vojne to hovoríš? A tu?" poobzerala som sa vôkol seba. Politické veci sme nikdy neriešili vonku. Vlastne sme ich nikdy spolu neriešili ale nejak som predpokladala, že toto nie je vhodné miesto.

"Na zemi nie sú iba ľudia, ale aj iné bytosti,"

"Ja viem." skočila som mu do rečí. Veď nie som včerajšia. Jeho osvietený spôsob rozprávania ma vytáčal a desil zároveň.