Tri priania

Kapitola 53.

"Do riti." zahrešila som a pokúsila sa ju zobudiť. Ako inak než energiou. Oči vyvrátené dohora, šokovane pootvorené ústa, prosím nech sa už preberie. Triasla som ňou najsilnejšie, ako som vedela a zabralo to.

"Ste v poriadku?" opatrne som sa opýtala. Sarková sa chvíľu zorientovala a potom povedala.

"Som. Čo ste urobila?" bola to výčitka alebo nie? Bože, čo ak som jej čosi pošramotila v hlave a bude z nej teraz niekto iný?

"Iba som sa dotkla zelenej struny. Videla som strašne veľa obrazov no ani jeden poriadne, bolo ich moc." Sarková ma pozorne počúvala "Potom som sa dotkla aj tej fialovej ale tá sa zachvela tak som chcela vedieť, čo je zač tá oranžová. Ale tá sa mi nedala chytiť. A potom som si všimla, že tu ležíte." ustarane som povedala a stále jej posielala liečivé prúdy.

"Som v úplnom poriadku, nemusíte sa o mňa báť." vytiahla si ruky z mojich a zamyslela sa "Tie obrazy boli pravdepodobne spomienky na kľúčové momenty. Ale tie by som očakávala skôr pri fialovej. Alebo oranžovej." uvažovala nahlas "Musíte to skúsiť ešte raz!" vyhlásila.

"Skúsim ale určite nie na vás." ohradila som sa.

"No a na kom?" opýtala sa ma s ironickým pohľadom. Jedna osoba mi napadlo ale pravdepodobne za to skončím v pekle. Sarková mi asi prečítala myšlienky lebo nesúhlasne pokrútila hlavou.

"Čo horšie sa mi už len môže stať? A aspoň lepšie spoznám svoju svokru." povedala som na obhajobu. No neprešlo mi to. Sarková sa rozhodla, že dovedie nejakého nešťastníka ešte dnes a hneď sa po nejakého vybrala. Sama som tam však nezostala. Potichu sa otvorili dvojité dvere a dnu vošlo šesť dievčat.

"Dievčatá! Čo tu...Niečo sa deje?" zľakla som sa, keď som uvidela koniarky s celkom veľkými batohmi na pleciach. Oblečené boli v nohaviciach a flanelových košeliach. 

"Prišli sme sa rozlúčiť." povedala Sierra a dala si dolu ruksak, aby z neho niečo vytiahla.

"Prečo?" zmätene som sa spýtala. Sierra pristúpila bližšie a okolo ruky mi uviazala pletený náramok priateľstva. "Máš tam z každej kúsok." povedala a dokončila uzlík. Bol to klasický bavlnkový náramok s V vzorom rôznych farieb. Páčil sa mi, keď som ešte chodila na základnú školu, tiež som také robila.

"To už začína školský rok?" chrlila som otázku.

"Nie. Kvôli situácii v Davose sa musíme vrátiť domov. Ich výsosti si neželajú cudzincov na území." vysvetlila mi to Maia a tesnejšie si pritiahla popruhy ruksaku. "Rada som ťa spoznala." poklonila sa mi. Poklonili sa aj ostatné, vrátane Vaxy, čo ma prekvapilo, a odišli. Zostala tam so mnou iba Tameena.

"Povedz, že sa vrátite." smutne som na ňu pozrela. Ona na mňa nešťastne pozrela a pokrútila hlavou.

"Ale v stajni je stále Hakim. Kedykoľvek s ním môžeš ísť."

Tentoraz som na ňu nešťastne pozrela ja.

"Je mi to moc ľúto." podišla ku mne bližšie "Toto nie je život pre teba." nezabudla dodať.

"Ja viem." pritakala som a v hlave sa mi začala rodiť myšlienka úniku. Jorik tu nie je, nikto ma nesleduje, potrebujem iba docvičiť ten Aniram pod Sarkovej dozorom.

"Opatruj sa, Anet." usmiala sa a odišla aj tá. Ostalo mi po nich iba smutné prázdno.

Tréning dopadol viac než dobre. Akýsi mladý chalanisko sa obetoval, bol bez vlastnosti takže mal iba tri struny. Na posledný pokus som dokázala oranžovú strunu chytiť. Nič viac. Iba chytiť. A to mi stačilo. Už iba vyčíhnuť správny moment a zdrhnúť odtiaľto. Musím sa dostať na západ, tam predsa zaútočil nepriateľ takže Davos tam je oslabený.