Tri priania

Kapitola 95.

Len čo som zaspala, objavila som sa v Jame, kde ma čakala Daja so založenými rukami. Stála na malom stupienku, obrastenom sedmokráskami.

"Poď, niečo ti ukážem." kývla mi hlavou. Nasledovala som ju až ma doviedla k akémusi trblietavému otvoru. Vyzeralo to ako fialová hladina vody, ibaže položená vertikálne.

"Čo je za tým?" opýtala som sa s obavou cez to prejsť.

"Ukončenie vojny." odpovedala mi a prešla cez portál. Neisto som si ho premerala po celom obvode. Ale keď tadiaľ prešla Daja, musí to byť bezpečné. Najskôr som sa toho nedôverčivo dotkla prstami. A keď som zistila, že mi ich nič neodhryzlo, prešla som cez to celá. Ocitla som sa v starej rustikálnej obývačke. Akoby to bola časť drevenice.

"Kriste!" zľakla som sa bielej priesvitnej ženy, ktorá sedela oproti mne v kresle. Nehybne pozerala pred seba a vôbec nevyzerala, že by bola pri vedomí.

"Nepanikár, neublíži ti. To je Azaela. Teda, kúsok z nej. Potrebujeme ďalšie dva a telo." prezrela som si ju zo všetkých uhlov. Rozpustené vlasy jej spočívali takmer na páse, vyblednuté mentolové oči odrážali niekoľkoročnú únavu.

"Tak toto je tá nepremožiteľná telepatka?" opýtala som sa a ešte raz na ňu pozrela.

"Aneeet, trochu úcty. Táto žena bola niekoľko storočí zakliata v boginku. Nebola oslobodená ani desaťročie, keď jej Larimari oddelili myseľ od tela." povedala Daja a usadila sa na gauč vedľa kresla s Azaelou.

"A čo bolo medzi tým?" opýtala som sa a poobzerala sa po obývačke. Zo stropu trčali trámy, v kozube horel oheň a na stole rozvoniavalo nejaké pečivo. Prečo Daja vytvorila túto scenériu? Páčilo sa mi tu, bolo by to ideálne miesto na strávenie Vianoc. Už iba stromček a sneh za oknami.

"Nikto nevie." mykla plecami "Mohla by si skúsiť nejako ju... Zobudiť?" opýtala sa ma. Prekvapene som na ňu pozrela.

"Keď si to nedokázala ty, nedokážem to ani ja." rozhodila som rukami.

"Neporovnávaj telepatiu s energiami. Mojím cieľom je myseľ a Jama. Ty máš...Omnoho väčšie spektrum." povedala mi.

"Nepôjde to, lebo nemá hmotné telo." ihneď som reagovala "Predstav si to, ako...Filter. Cez niečo tá energia musí prejsť, aby mohla byť užitočná." vysvetlila som jej to a môj pohľad upútal obraz na stene. Bola to jesenná krajinka s východom slnka a prvou hmlou.

"Príšery na schodoch si tiež porazila a nemali hmotné telo." namietla.

"Porovnávaš severskú princeznú s príšerami v Jame?" zasmiala som sa no Daja ma schladila pohľadom "Neviem prečo to išlo. No tu, aj keď to skúsim," bez vizuálneho obrazu som sa dotkla Azaelinho pleca. Všetky iskry však prepadli skrz jej priesvitnosť na kreslo. A odtiaľ sa vrátili späť ku mne "Vidíš, ani to do nej nevsiakne. Keby umierala, aspoň by to jej telo nasalo ale takto... Neviem, nerozumiem tomu."

Daja sa zatvárila nešťastne a prešla si prstami cez ofinu na čele.

"Začínam byť zúfalá. Všetci po mne chcú riešenia, lebo veď neomylná Daileen všetko dokáže." rozhodila rukami a viac sa oprela dozadu. Napadlo mi, či Artis nemal obojstrannú pravdu. Aj ona to zrejme preháňa s konaním dobra.

"Tak na chvíľu spomaľ." navrhla som jej a sadla si na kreslo oproti Azaele. Tá v nemennej polohe civela kamsi za mňa.

"Nemôžem." bezradne povedala a v tom som to uvidela. Daja...Ona... Bola až príliš otvorená. Vnímala toho moc a naraz. Nedokázala to všetko preosiať.

"Ty si prestala brať lieky, však? Preto si zo všetkého taká vyčerpaná." upodozrievavo som na ňu pozrela.

"Musela som. Preto som tak často odchádzala preč. Dávky bolo treba vysadiť pomaly, postupne a keby som stále vo Verdune...Nepriatelia by sa ihneď dozvedeli, že telepatická ochrana je slabá." privrela oči "Ale tu, v Jame mám pokoj." pomasírovala si krk. Aha, takže už mi to dáva zmysel. Nemohla som o tom vedieť, lebo by to vedel Jorik a keby to vie on...Verduna by asi už nestála.