Tri priania

Kapitola 30.

"Ty ma nepočúvaš!" povedal zrazu, čím ma prebral. Naozaj som ho nepočúvala, takmer som zaspala.

"Nikdy som ti nechcel ublížiť. Ak mi na niekom záležalo, tak na tebe." povzdychol si Jorik a sadol si vedľa mňa, teda na stranu, na ktorej som ležala. Je moc blízko! A tak som sa odsunula.

"Vidím, že moc nemá zmysel vylievať si tu city, keď ma aj tak nepočúvaš."

"Nie, že nepočúvam. Neverím ti." opravila som ho.

"Čo mám spraviť, aby si mi zase začala veriť?" opýtal sa.

"Nič? Alebo odísť? A nechať ma tak?" hádala som. "Ja naozaj neviem. Neviem ani opísať, čo voči tebe cítim. Nech sa akokoľvek pozerám dovnútra seba... je tam prázdno."
"Niečo tam musí byť." nešťastne povedal.

"Nie. Je tam tma. Verila som ti, vieš? Tak moc som ti verila, až som ťa začala ľúbiť. A tradične som na lásku doplatila. Prečo si prišiel...Až teraz?" posadila som sa a prepichla ho pohľadom.

"Hanbil som sa?"

"Hanbil... Myslel si na svoje pocity. Moje ťa absolútne nezaujímali. Neviem, čo sa zmenilo, že si vôbec prišiel." pokrútila som hlavou.

"Any, čo to nevidíš? Zabíja ma to! Celé toto... Ignorovanie navzájom!" zúfalo povedal.

"Ale ja za to nemôžem." pokojne som povedala.

"Nie. Ale môžeš to zmeniť. Máš...Máš nado mnou takú moc, ako nikto." díval sa mi do očí. Čo som videla v tých jeho? Strach. Bolesť. Poníženie. A bezbrannosť.

"Neviem, ako inak ti mám dokázať že...neviem žiť bez tvojho smiechu. Bez tvojej vône, bez teba." pozrel do zeme, potriasol hlavou a zrazu vyzeralo, akoby mu niečo napadlo.

"Vstaň." povedal mi no potom rýchlo dodal :" Prosím."

Vstala som teda, keď už poprosil... On priskočil k mojej skrini a vytiahol odtiaľ hrubý sveter.

"U vás je síce júl ale... pre istotu." obliekol mi ho okolo pliec.

"Čo to trepeš?" zamračila som sa.

"Jaj a ešte toto!" zvolal, zdvihol vankúš a vytiahol spod neho šál. Na koberci pri posteli sa ozvalo slabé cinknutie retiazky. Jorik sa okamžite zohol a zdvihol to. Poriadne si prívesok obzrel.

"Pamiatka na prvý ples." povedala som mu. Nerozbil sa. Rozbije sa, iba keď ho niekto úmyselne s prianím hodí o zem.

"Mesačný kameň. A ešte celý. Prečo si ho nepoužila?" počujem v jeho hlase výčitku?

"Prečo by som ho používala?" nechápala som.

"Som si stopercentne istý tým, že poznáš jeho schopnosť. A stále... Stále si tu. Mohla si sa kedykoľvek vrátiť domov, mohla si ma nechať zmiznúť alebo ja neviem... A predsa si stále tu." akoby zhypnotizovane hovoril a medzi prstami si prehadzoval prívesok. Potom mi ho pripol bez slova na krk a ostal za mnou stáť. Šál mi omotal pevne okolo pása.

Pri pokuse sa k nemu otočiť, mi to znemožnil a jednou rukou mi znehybnil moje ruky a druhou mi zakryl oči.

"Jorik, čo to robíš?!" v panike som sa spýtala. Panebože, čo vymýšľa!

"Zatvor oči." pošepkal mi.

"Nie, počkaj!" bránila som sa no on mi na oči zatlačil, že som ich zatvoriť musela. Na to, aké to je pri teleportovaní, som skoro zabudla. No táto teleportácia bola iná. Na striedačku mi bola zima a teplo. Pálila ma všetka odhalená koža... Nebolo to príjemné. Len čo sme sa zjavili na novom mieste, pod nohami sa mi objavil mäkký mach. Prečo som vždy bosá?!