Tri priania

Kapitola 74.

"O čom sa už len ty chceš so mnou rozprávať?" zaúpela som a chcela ju obísť no zatarasila mi krídlom cestu.

"Vieš, snažím sa na to prísť. Bratovi vytrhli krídla. Ktorú časť vytrhnúť tebe?" zahnala ma krídlom ďalej od vchodu do zvarne a v ruke sa jej zablysla známa čepeľ dýky. Stuhla som a začala trhane cúvať. No úprimne? Nemala som kam ísť ani kam újsť. Daileen bola preč, Darkos s ňou a mimo ich som sa s nikým necítila bezpečne.

"Konečne z teba cítim tú správnu emóciu." uchechtla sa "Strach." nezabudla dodať "Presne to by si mala cítiť vo férskej spoločnosti."

Kľud, Anet, hlavne si zachovaj chladnú hlavu.

"Prečo máš so mnou stále taký problém?" opýtala som sa jej jemne. Môj hlas ju trochu zaskočil.

"Lebo kvôli takým ako ty trpia takí ako ja." precedila cez zuby a oči sa jej zablysli hnevom.

"Nebolo mojím plánom ti ublížiť."

"Áno, to vraví každý." telom som zrazu vrazila cúvajúc do drevenej steny. "Tak čo? Budú to tie zelené oči? Alebo malé a slabé ruky?" to, akým spôsobom na mňa hovorila, mi neskutočne naháňalo strach. Bola ako pomätená a ja som si nejako netrúfala na ňu fyzicky zaútočiť "Neviem si vybrať medzi tým všetkým. Pretože to, čo ťa robilo tebou... O to si už vlastne prišla aj bezo mňa." škodoradostne sa zasmiala no namierila mi ostrým hrotom dýky pod bradu. Telom mi prebehla triaška z jej slov. Možno to bolo tým, že mala pravdu a možno aj tým, že mala zrazu otvorené dvere urobiť mi čokoľvek.

"Krídla mu to nevráti." povedala som s poslednými kúskami sebavedomia, ktoré vo mne ešte boli.

"Malá suka." napľula mi Kiara do tváre. Odvrátila som od nej pohľad aj tvár a utrela si líce. V tom momente však šikovne šmykla dýkou a zanechala mi na tvári pamiatku. Vytočilo mi hlavu do opačného smeru a od náhlej bolesti som prižmúrila oči. Nejaký pud sebazáchovy sa stratil, zostal mi číry strach že...čo teraz?

Muselo to byť hlboké, lebo to štípalo jak fras a valilo odtiaľ veľa krvi. Pritlačila som si dlaň k lícu a nenávistne na ňu pozrela. Krv mi začala stekať cez ruku na predlaktie a vsakovala s do čiernej látky.

"Zatiaľ stačí." bezcitne sa usmiala, zamávala krídlami a bola preč. Rozvírený prach ma zaštípal v rane.

Len čo sa mi ustálil tep, prešla som k prameňu, vytočila hlavu a ranu si vymyla. Snažila som sa prstom zistiť, aká veľká je, no pri každom dotyku to iba viac a viac štípalo. Vystrašene som prešla jazykom po vnútri líca. Dobre, dieru v tvári nemám. Stlačila som kožu na pomyselnej rane a čakala, kým to vytvorí akú takú chrastu. Prečo tu teraz nikto nie je? Pochybujem, že by sa niekto postavil za mňa ale...Vždy keď sa voľačo takéto deje, nie je nikde nikoho.

Keď z toho prestala valiť krv a ako tak som cítila, že sa to stiahlo, namierila som si to do roboty. S pocitom porazeného som zišla dolu po schodoch. Chvalabohu sa tam svietilo.

"Ahojte." zahuhlala som a šla sa zložiť do svojho kútika. Neviem, či ktosi odzdravil, no nejako mi to bolo fuk. V kuse skla, ktorý ležal položený na zemi, som sa na seba odvážila pozrieť. Bola to zvislá rana napravo, ťahajúca sa od stredu sánky, cez líce až takmer k oku. Jeho kútik to minulo len tak-tak.

Keď som prezlečená vyšla von, vo dverách zvarne A stál Artis a díval sa priamo na mňa. Zastrčila som do predného vačku kartáč a pevnejšie stisla metlu. S tým prelepeným okom v pološere vyzeral desivo.

Žeby aj jeho napadla nejaká pošahaná férka?- prebleslo mi mysľou.

"Niečo treba?" opýtala som sa ho. On však čosi zavetril a zamračil sa. "Môžem tam upratať?" opýtala som sa opäť a nakukla poza neho.