Tri priania

Kapitola 65.

Dúfam, že nečaká, že ho teraz poškrabkám.

"Čo po mne chceš?" spýtala som sa rezignovane. On len mykol ušami a ďalej spokojne ležal.

"O 5 minút sa už pýtať nebudem. Tak mi to povedz buď teraz alebo mi daj nadobro pokoj."

Rozumie mi on vôbec, keď rozprávam po ľudsky a on je práve vlk? Ale musím uznať...Majestátny vlk. Hustá hnedá hriva, kde tu čierna šmuha, silné laby...Nechcela by som ho stretnúť vo voľnej prírode. Vlastne... nikde by som nechcela stretnúť toto ozrutné zviera.

Ayden zrazu vstal a skočil k stromom. Potom sa obzrel, či ho nasledujem. Až keď som sa zdvihla, a pokojným tempom ho dobehla, sa pohol vpred. Doviedol ma na južný okraj Verduny, zrovna do tábora chlpatých. Zostala som stáť len čo sme boli pár metrov od prvého príbytku. Drevené domčeky mali postavené do kruhu okolo obrovského ohniska.

"Prepáč ale ďalej nejdem. Celá vaša pospolitosť by ma najradšej rituálne upálila takže ak je to niečo mobilné, počkám tu." založila som si ruky.

Ayden sa zmenil na človeka a priateľsky sa usmial.

"Naučím ťa biť sa."

"Viem sa biť." odsekla som s ironickým pohľadom.

"Keď ťa napadla tá férka, nemal som ten pocit." podpichoval.

"Prekvapila ma." obhajovala som sa.

"Súper ťa nikdy nesmie prekvapiť." vážne povedal "Keby nemáš schopnosť, zabila by ťa."

"Viem bojovať." ohrnula som spodnú peru a zdvihla hrdo bradu. S Aydenom sme stáli tak, aby nás obyvatelia tábora nevideli, no tušila som, že ich cibrené zmysly o nás už dávno vedia.

"Tak sa postav." vyzval ma. "Ja počkám." založil si ruky, keď videl, že mnou nehne. No keď som videla, že nepohne ani ním, poslúchla som.

"Toto je tvoje základné postavenie?" opýtal sa a už som si chystala nejaký šťavnatý argument. "Takto stoja tí, ktorí nemusia mať oporu v nohách. Väčšinou tí okrídlení. Ty krídla nemáš, pokiaľ viem. Pokrč trochu kolená. Chodidlá na šírku bokov. Dobre. Si praváčka?" Prikývla som. "Dobre, pravú nohu si daj trochu dozadu, vytoč sa a rozlož váhu rovnomerne do nôh. Fajn. Keďže nie si super rýchla, super silná a ani nemáš silný chvost alebo krídla, všetku svoju silu sústreď do trupu. Stiahni brucho, akoby ti bolo zle."

Pokúsila som sa urobiť, čo po mne chcel. Avšak to brucho som nevedela stiahnúť podľa jeho predstáv.

"Tak inak." šťuchol mi do rebier spredu. Automaticky ma trochu prehlo dopredu a stiahla som ruky k prsiam "Takže to ide." uchechtol sa.

Kým ma učil základy akéhosi bojového umenia, čas nejako ubehol a mne sa o čosi polepšilo. No nemohla som to Aydenovi priznať hneď. Ešte by na tom svojom veľkom egu uletel.

Daileen som stretla, keď som sa vracala do môjho pidistanu, ktorý sa mi stal domovom. Len posteľ, kachle, skriňa a stôl so stoličkou. Kúpeľňa bola spoločná pre všetkých obyvateľov a napojená na kotolňu, čiže na druhej strane Verduny. A jesť sa chodilo do rovnako spoločnej jedálne.

"Ahoj!" srdečne ma pozdravila a premerala si ma. V čiernych nohaviciach, bežovej mikine a tmavohnedej veste vyzerala dosť štíhlo. Vedela som však, čo robí.

"Ahoj. Nemusíš sa mi hrabať v hlave, chcela som ti to povedať nahlas." priznala som.

"To si nenechám újsť." založila si spokojne ruky na prsiach.

"Prepáč. Za to, aká som bola." povedala som s pohľadom zapichnutým v zemi.

"Nehnevám sa." usmiala sa a podala mi ruku.