Tri priania

Kapitola 2.

„Ešte nie." priznala som a ustúpila pár krokov vzad. Je ten človek nebezpečný?

„Rada čítaš starú literatúru?" preletel pohľadom po knihách a potom skončil opäť na mojej tvári.

„Hm, ako ktorú." nakoniec mi to nedalo a prevŕtala som ho pohľadm „Prečo si ušiel z nemocnice?"

„Načo tam budem, keď nemusím?" položil otázku a tiež si ma viditeľne premeriaval.

„Ako, že nemusíš? Musíš! Teda, mal si, kým ti spravia všetky vyšetrenia, aby si si bol istý, že si naozaj zdravý." vyčítavo som mudrovala. Nikdy mi nerobilo problém rozprávať sa s cudzími ľuďmi, prihovoriť sa niekomu... No vytvoriť si úprimné priateľstvo, to bolo pre mňa niečo takmer nemožné.

„Som." zagúľal otrávene očami, ako dieťa v puberte. Zamračila som sa, pozrela na zem a potom zas na neho.

„Kto vlastne si?" spýtala som sa, pričom som sa neprestávala mračiť.

„Volám sa Jorik." podával mi ruku.

„Jorik... Čiže u nás Juraj." uškrnula som sa a podala mu ruku tiež.

„U vás. U nás som Jorik." vyškieral sa.

„Jorik aký?" pokúšala som sa z neho vytiahnuť no bezúspešne.

„To sa predsa hneď nehovorí." urobil zo mňa tú zvedavú a potiahol ľavým kútikom úst do úškrnu.

„Nikomu to nepoviem." sprisahanecky som na neho pozrela a poobzerala sa, aby som dodala svojim slovám pravdu. Aj keď to bola čistá lož.

„Povieš. Ak nie tomu chalanovi, ktorý ťa vonku čaká, tak policajtom." na perách sa mu rozlial rovný úsmev.

„Odkiaľ vieš," začala som ale skočil mi do rečí.

„O tebe, Aneta, všetko."

Normálne ma zamrazilo.

„Nemusíš sa báť, tie informácie sa ku mne dostali náhodne." pokúsil sa to uhrať, ale neskoro.

„No hej, jasné. Asi by som už mala ísť." povedala som zmätene a snažila sa vycúvať zo situácie, v ktorej som sa náhle ocitla.

„Ani si si nevybrala knihu." podotkol.

„Asi to nechám na budúce."

„Si zvláštna." uškrnul sa.

„A ty divný." vrátila som mu to. Jorik sa usmial, pozrel do zeme a potom zase na mňa.

„Kde ťa môžem stretnúť? Mimo tohto starého miesta?" spýtal sa a poobzeral sa vôkol seba.

„Heh, teba doma neučili, že s cudzími sa nemáš len tak rozprávať?" len čo som to vyslovila mi došlo, že som si asi trochu ľudovo povedané "nasrala do úst".  "A už vôbec si s nimi nedohadovať stretnutie?" padol mi zrak na hľadanú knihu, okamžite som ju vzala.

„Hm, tak ako inak si to predstavuješ?" spýtal sa a zatarasil mi rukou nádejnú únikovú cestu.

„Nijak. Ty si choď svojou cestou, ja si pôjdem tou svojou." mykla som plecami, podliezla ho a kráčala k Janke.

„Ešte sa stretneme, Aneta." povedal.

„No to určite." zamrmlala som spoza chrbta.

„Dnes len jedna?" spýtala sa prekvapene Janka.

„Povedzme, že ma trochu odradil jeden čitateľ." chránila som jeho súkromie.

„Aký čitateľ, veď tu nikto okrem teba nie je." v momente mi úsmev zamrzol. Zostala som zarazene stáť. „To máš z toho, že tak málo chodíš medzi ľudí. Potom to na tebe zanecháva takéto následky." povedala so smiechom, no ja by som jej bola aj odprisahala, že som sa rozprávala so skutočnou osobou. Z knižnice som vyšla úplne vykoľajená. Peter sa ešte rozprával so spolužiakmi. Hneď sa však s nimi rozlúčil a ponáhľal sa za mnou.