Tri priania

Kapitola 17.

Aneta:

Obedovala som, pričom som ešte na rýchlo riešila rovnice z matiky, ktoré som pochopiteľne zabudla vyriešiť deň predtým, keď do miestnosti vpálil Jorik.

"Mám taký nápad!" začal nadšene.

"No poteš." ironicky som povedala a pomrvila medzi prstami ceruzku.

"Neviem, či ťa to poteší." povedal a uškrnul sa "V sobotu je ples v Halforde. To je o dva dni."

"Prečo vždycky ples oznamuješ len dva dni vopred?" mierne podráždene som sa spýtala, odložila ceruzku a premiešala lyžičkou brokolicovú polievku. Bola dobrá, taká krémová.

"Ehm," Jorik sa zatváril nechápavo no usmieval sa "Dokážeš presunúť termíny plesov? Aj tak s tým nič nespravíš. No naspäť k veci, skúsime predstierať, že nám to klape." zabehlo mi. Fakt mi zabehlo to nič, čo pláva v krémových polievkach.

"No a čo potom?" opýtala som sa, keď ma prestalo dusiť.

"Zistíme, či nám to uverili."

"A načo celú tú maškarádu? Ten predtým ples sme celkom zvládli, nie?" opýtala som sa.

"Nie tak celkom. Každý si všimol tvoju odmeranosť." povedal a oprel sa o stôl.

"A čo si čakal? Že ti budem nejako vrúcne prejavovať city na verejnosti?" sarkasticky som na neho pozrela.

"Možno som ťa trochu precenil."

"No moment, čože si ma?" odsunula som sa od stola. Jorik sa víťazoslávne usmial.

"Precenil. Aireen mi síce povedala, že sa vieš správať na úrovni ale nebola si ničím výnimočná než tie ostatné." ten tón v jeho hlase som len ťažko spoznávala.

"O čo sa teraz pokúšaš?" nechápavo som sa opýtala. "Naštvať ma? Uraziť? Alebo čo?"

"Vlastne o nič. Chcem len vedieť, ako sa zachováš v situáciách, kedy sa do teba niekto naváža."

"Ale ty vieš, ako sa zachovám."

"Viem. A preto som prišiel s nápadom, aby sme chvíľu hrali ideálny pár. Bude to iba na ten jeden ples."

"Aha," pozrela som do taniera a potom na neho "A koho chceš akože presvedčiť?"

"Rodičov najmä. A kráľa s kráľovnou. Nechcem riskovať stratu všetkého len preto, že to medzi nami poriadne neiskrí."

Rozosmiala som sa. Sarkastickým smiechom.
"Ale to už nie je môj problém. Vedel si, do čoho ideš." vyškierala som sa mu do tváre.

"Tušil som, že to nepôjde ľahko." priznal "Ten zelený šál ti vrátim až po plese." ironicky sa na mňa usmial a odišiel.

"Nie, Jorik, počkaj!" vystrelila som od stola priamo za ním. Zase to robí! "Neznášam, keď ma takto vydieraš." dodala som, keď som ho dobehla.

"Ja to nazývam správnou motiváciou." uškrnul sa.

"Len tento jeden ples?" opatrne som sa spýtala.

"Len tento jeden."

"A keď ti sľúbim, že budem tá najzamilovanejšia slečinka pod slnkom, vrátiš mi šál ešte dnes?" spýtala som sa.

"Mám pocit, že by si mi nasľubovala hory doly, len aby bolo po tvojom." pozrel na mňa z výšky "Ale si strašne predvídateľná. Máš ho v izbe." A zmizol. Zarazene som stála medzi dverami a premýšľala... Ako hlúpo som mu zase naletela.

Jorik:

Plán mu vyšiel presne ako si prestavoval. A to sa stačilo iba trochu nad tou slečnou zamyslieť. Vedel, že si bude rodinné veci brániť ako vlčica. A vedel, že doplatí aj na svoju naivnosť. Nemal by to proti nej moc používať, lebo jej nedôvera voči nemu porastie do nebeských výšin ale potreboval ju nejako primäť k tomu, aby poslúchala. No bol zvedavý. Sám si trénoval pred zrkadlom rôzne milé výrazy a zopár fráz. Potreboval, aby mu to uveril najmä Avidan. Lebo keď tomu uverí on, uverí tomu Serafína. A presne to potreboval. V deň plesu sa celkom tešil. Ani nie tak na tú smotánku ale na to, ako to Aneta zvládne. On bol pripravený, ale čo ona?

Aneta:

„Smiem prosiť, krásna slečna?" spýtal sa ma Jorik s úsmevom.

„Samozrejme, mladý pán." odvetila som s rovnakým úsmevom a prijala jeho ruku. Odviedol ma na kraj tancujúcej spoločnosti. Minimálne 4 páry nás sledujú. Hra na šťastné hrdličky zatiaľ fungovala.

„Tancuješ stále lepšie a lepšie." pochválila som ho.

„Tancoval som niekedy zle?" prekvapene sa opýtal a zatočil ma. Nariasená krémová sukňa sa mi mierne zavlnila a pár natočených vlasov mi vrazilo do očí.

„Povedzme že... bolo na čom pracovať." podpichovala som ho. Jorik sa usmieval nad mojimi poznámkami.

„Myslíš, že nám to veria?" opýtala som sa ho potichu znenazdajky, keď som bola tesne pri ňom.

„Neodstupuj od hry." rýchlo dodal a zvyšky na mňa karhavo pozrel.

„Neboj sa, len som sa spýtala." zagúľala som očami nad jeho prehnanou panickou reakciou.

„Ťažko povedať, treba im dať viac dôvodov. Nielen romantický tanec."

„Ty poznáš slovo romantický?" tvárila som sa najviac prekvapene, ako sa len dá. Jorik zagúľal očami no zasmial sa.

„Čudovala by si sa, čo všetko ešte poznám."

„No poď a prekvap ma." vyzvala som ho s úškrnom.

Aj Jorik sa uškrnul a vtisol mi jemnú pusu do vlasov. Srdce sa mi rozbúchalo. Okej, toto som nečakala.

„1:0." pošepkal. "Prekonaj ma." nabádal ma no ja som nebola blbá. Isto mu nedám pusu. Všetko má svoje hranice.

„Neprekonám." hrdo som vyhlásila. Jorik zdvihol obočie. „Aspoň nie teraz." dodala som, aby sa necítil bez nádeje. Jorik na mňa pochybovačne pozrel. Vedel, že mu nenechám veľký náskok v tejto hre. Tancovali sme stále, všetko bolo na ten okamih skvelé. Sama sa korunujem na hlúpu hus ale... Pocit, že ma má rád bol naozaj príjemný, pretože ma zahŕňal neskutočnou pozornosťou. Vedela som, že čím viac si to budem užívať, tým väčšiu cenu zaplatím, keď hra skončí. Lenže ako sa neskôr ukázalo, hra neskončila iba tak.

V nedeľu ráno ma na pracovnom stole čakal darček. Kytica margariet a tam malý lístok : Pre najkrajšiu spomedzi najkrajších. Stála som tam iba tak, v košeli a nechápavo obzerala lístok zo všetkých strán. Autor sa nepodpísal.

"Ela, čie je toto písmo?" spýtala som sa a podala jej kartičku.

"No predsa nášho mladého pána." rozčarovane povedala a vrátila mi ju.

No moment! Jorik mi poslal kvetiny? Jorik neposiela kvetiny. Alebo žeby áno?

Začudovane som sa na kyticu pozrela. Kto a kedy ju sem doniesol?