Tri priania

Kapitola 45.

"Povedz, Neryla, čo si dnes videla?" vyzvala Jorikova matka jednu z vysoko postavených za stolom. Keď som na ňu lepšie zaškúlila, spoznala som ju. Osobne sme sa síce nikdy nezoznámili no z videnia som vedela o koho ide. Občas sa šmotila po zámku, no mala som za to, že je to len nejaká správkyňa alebo kto, niekto nie moc dôležitý. Ukázalo sa, že je to ploštica. Skvelé. Pevnejšia dáma v rokoch s natupírovanými hnedými vlasmi sa na ňu prestrašene pozrela. Ó áno, prezradila ťa, a teraz o tom viem ja aj všetci tu.

"Slečna trávila svoj drahocenný čas v bývalej tréningovej budove pre psy s akýmsi severským bojovníkom." povedala s pohľadom zapichnutým do taniera.

Zdvihla som obočie, akože čo je na tom zlé?

"Pár dní pred sobášom je to naozaj zvláštne, nemyslíš, drahý?" pozrela Jorikova matka na svojho manžela. Ten sa iba zamračil a spýtavo pozrel na Jorika. Ten pozeral na mňa. A ja mám akože kam uhnúť pohľadom? 

"Na moju obhajobu," začala som opatrne. Pri tejto téme musím našľapovať mimoriadne obozretne "Mala som tréning. A čo je koho do toho, s kým trénujem, pokiaľ to spĺňa účel?" To mi teraz akože vymení aj ochranku, lebo to sú muži? Alebo aj učiteľov? Ty kokso, prečo sa tu každý do každého toľko stará? Čo nemajú svoje vlastné životy?

Jorik na mňa varovne pozrel. Mala som byť ticho. 

"Mal by si svojej slečne dopriať lepšie vzdelanie. Zdá sa, že netuší, čo sa patrí v našej spoločnosti." povedala a nechala sluhu, aby jej vzal tanier a nahradil ho polievkou.

"Mám dostatočné vzdelanie." vyjadrila som sa sama za seba a uhla sa odchádzajúcemu tanieru.

"Tvoja družka, synak, nepozná pravidlá etikety?" opýtal sa Jorikov otec Jorika. Žeby som sa náhle stala vzduchom? Na moju poznámku o tréningu nikto nereagoval.

Jorik sa zamračil a premeral si ma. Pohľad mu spočinul na mojich rukách, v ktorých som z celej sily stískala lyžicu.

"Anet," oslovil ma decentne, hoci som sedela na druhej strane stola.

"Prosím?" zdvihla som k nemu zrak. Kurňa, to sa dnes nenajem alebo čo?

"Nezabudla si na niečo?" pohľadom mi ukazoval niečo na rukách ale na čo som mohla zabudnúť? Použila som nesprávnu časť príbora? Alebo som mala pred večerou predniesť príhovor?

"Nie. Neviem o ničom." odpovedala som mu.

"Môj syn sa ti snaží naznačiť, že pri večery s vyššie postavenými ľuďmi majú mať ženy ako ty nasadené rukavice, keďže nepochádzaš z kráľovského rodu." povedala jeho matka. A vo mne prekypelo kakao trpezlivosti.

"Za hranicami Dérie sa zoskupujú nepriatelia, Davos je prvý na muške, naši vlastní ľudia nemajú pomaly čo jesť a kde pracovať, stále dostávam správy o tom, ako sú v nemocnici a hospicoch nevyliečiteľné chorí a vás jediné čo zaujíma je, že nemám rukavice?!" rozhorčene som sa rozhliadla po všetkých pri stole. Colette na mňa pozrela pohľadom akože čo si tým chcela povedať, dievčatko a ďalej sa venovala polievke.

"Anet, našimi prioritami je teraz čosi iné." pokúšal sa ma diplomaticky ukľudniť Jorik no iba prilial olej do ohňa. Vyvalila som na neho oči, či to naozaj myslí vážne.

"Fakt? A čo také konkrétne?" vyštekla som podráždene.

"Treba dotiahnúť svadobné plány do konca. Preto tu teraz sme."

Keby nemám čelo, obočie by sa dotklo stropu.

"To si teraz robíš srandu, že áno." prísne som na neho pozrela. V tejto situácii som sa cítila rovnako nekomfortne ako on no dosť viditeľne som dostala odpoveď, že na ktorú stranu sa postaví.