Tri priania

Kapitola 60.

Stála pri posteli, na ktorej bol položený malý čierny ruksak a niečo do neho zrejme balila. Jej pohľad bol však iný, ako bol ten ich. Mala v nich ľútosť a z nejakého dôvodu som sa na ňu nedokázala hnevať, hoci aj ona bola dobrovoľne nasilu pod mocou mágie. No tak hlboko som sa Jorikovi v mysli nešpárala, aby som mala predstavu, kto hlasoval pre obetu a kto proti.

"Tušila som, že to takto skončí už nejakú dobu." priznala a zrak mala stále sklopený "Pobalila som vám najnutnejšie veci, slečna Daileen súhlasila, že vám pomôže s útekom." Kedy stihla kontaktovať Daileen? A odkiaľ sa s ňou pozná? Toľko otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď no musela som pracovať s ich výsledkami.

"Vieš čo sa stane s Davosom, keď sa odtiaľto dostanem." uisťovala som sa a prišla som k nej bližšie. Ona iba prikývla. "Ďakujem." objala som ju a statočne zadržiavala ďalšie slzy. Aireen ma dojatá silno stisla a cítila som, že sa chveje. Mala strach, rovnako ako ja hnev.

"Darkos Tamorev a slečna Daileen na vás čakajú pri Katalinej studni. Dostanú vás odtiaľto, niekam, neviem kam. A je dobre, že to neviem." uškrnula sa svojim typickým úškrnom. Rýchlo som sa prezliekla a ešte som nakukla do ruksaka. Nebolo tam toho veľa. Náhradné bojové oblečenie, zošit s Anlevmi a zelený šál. S Aireen sme sa rýchlo rozlúčili.

V čarovnej bubline som vykĺzla zo zámku a pobrala sa do záhrad. Začalo sa stmievať, hoci sady pôsobili sviežo. Stromy boli krásne rozkvitnuté a kdesi čosi ešte spievali vtáčiky. Fakt to tu opustím? Kam vlastne pôjdem? Ako sa dostanem domov?

Katalina studňa bola takmer na dohľad a ako mi Aireen povedala, Daileen aj Darkos tam už čakali. Takže nebola iba výplod mojej fantázie. Bola skutočná. Rovnako ako on...Verejný nepriateľ číslo jedna.

"No čau, nádhera." usmialo sa na mňa moje dvojča, keď ma uvideli obaja kráčať po chodníčku. Pozerala som na ňu ako na prízrak.

"Ahojte." sklesnuto som ju pozdravila. Darkos bol statnej postavy, čierne vlasy v cope, mierna brada a husté obočie. Na spánkoch mal vytetované nejaké symboly no v začínajúcom šere sa mi to ťažko lúštilo. Daileen pri ňom vyzerala ako krehká kvetinka. Zatiaľ čo on bol v bojovníckom oblečení, ona mala na sebe iba akési čierne obtiahnuté nohavice, obyčajné biele tričko a bordovú mikinu.

"Poď sem." otvorila náruč a sestersky ma v nej zovrela "Nevedela som o tom. Darkos mi to povedal, keď prišla správa." Odtiahla som sa, aby som sa pozdravila aj s ním. Prísne na mňa zhora pozeral.

"Aspoň že tie vlasy máte inak." zamrmlali pobavene a ponúkol mi dlaň. Vedela som, že má takú schopnosť ako Jorik no aj tak...

"Prečo mi pomáhaš?" opýtala som sa ho.

"Ak si odmyslím všetky tie problémy, čo som musel kvôli tebe riešiť tak mám dve odpovede. Prvá je, že Daji na tebe záleží a si jej paralelné dvojča. Keď zomrieš, zomrie aj ona, takto vás mám pod dozorom obe. A druhá je že je to celkom adekvátna pomsta Jorikovi."

Daileen sa zasmiala a vopchala sa Darkosovi pod mohutnú pažu. Tak moment...Títo dvaja spolu... ČO?

"Poďme odtiaľto preč, z toho peľu ma svrbí nos." hundrala. "Vo Verdune ťa už čakajú." povedala tajomne a pokynula svojmu frajerovi, aby nás premiestnil.

Bože, kto zas? nešťastne som si pomyslela.

Zjavili sme sa na kraji akejsi polorozpadnutej dedinky. Striaslo ma od náhleho chladu no koniec koncov, bola to príjemná zmena. Staré budovy boli z kameňa no väčšina z nich z dreva a obrastené machom a lianami. V niektorých sa ani nesvietilo svetlo, žilo sa v stanoch porozostavaných krížom krážom. Prišlo mi to ako taká staroveká obec.