Tri priania

Kapitola 56.

Vzala som mu tvár do dlaní a dala mu jemný bozk na čelo. On spravil to isté mne. Zo začiatku som necítila žiadne drastické zmeny no pár sekúnd neskôr mi telo akosi znervóznelo. Mala som sto chutí skrčiť sa pred pohľadmi ľudí a utiecť. No potom som sa zarazila. To nie je tak úplne moje. Že by toto bolo to...zdieľanie pocitov?

Rituál skončil, je čas vrátiť sa do paláca. Cestou z vrchu sme mali dostať tie čarovné symbolické kvety. Žena dáva kvety žene, chlap chlapovi. Ako prvá dávala kvety kráľovná. Aj ona aj kráľ nám dali ruže. Podľa tradície musím prijať všetky kvety, nesmiem dať vytvorenú kyticu nikomu, maximálne Jorikovi. No hľadiac na ten zástup ľudí stojacich po kraji cesty... Amen tma.

Jorikova matka mi dala ľaliu, Jorikov otec Jorikovi nevädzu. Vtipné...Vernosť.

Prešla som okolo Straky a tá mi dala fialku. Jorik na ňu zarazene pozrel. Prečo mi dala fialku? A kde ju vlastne vzala? No Straka sa len tajomne usmiala. Fialka je symbol zlomeného srdca. Čo to má dočerta znamenať?

"Blahoželám vám," povedala "Krásne sa dopĺňate. Aneta, prosím, nezabudni na to, čo som povedala. Ľúb len." na to sa opäť usmiala a davová psychóza nás posunula k ďalšiemu človeku.

Ľúb len seba a sebou stvorené.- zarezonovalo mi v hlave no nemala som čas sa nad tým pozastavovať. Jorik na mňa zarazene pozrel. Kliatba už fungovala, vedel, čo som pri tom cítila. Ďalší v poradí boli Avidan so Serafínou, keďže najlepší priateľ číslo jedna. Serafína na mňa zhora pozrela a bez slova mi podala kvietok. Bol krásny, biely a vnútri mal čiernotu. Spoznala som ho. Anemonka. Nebola venovaná mne, no nemohla ju dať jemu. Pozrela som sa na ňu a trochu sa usmiala. Keby si nebola krava a on vôl, mohla si tu stáť miesto mňa.

Ona však neplánovala na mňa plytvať pohľadmi. Avidan podal Jorikovi fialovú fréziu. Kvet nekončiacej sa dôvery. Za týmito dvoma stála Aireen s Dinitou a Silasom. Od Dinity a Aireen som dostala klinčeky, Jorik dostal Gladiolu. Od Sarkovej prišiel kosatec, od Ely som dostala konvalinky.

Hromadilo sa to no z rady kvetov, ktoré sme dostali, boli v prevahe slnečnice, pivonky. Prešli sme po tráve, ku mne podišla Aireen aj s mojou kyticou pre Jorika a k nemu zase pristúpil Silas. Kvety som konečne mohla odložiť bokom, že ich teda bolo dosť. Ďalšia časť tradícií, zostrojiť kyticu, ktorá bude mať tri druhy kvetov, ktoré budú čosi vyjadrovať.

"Krásna práca." pošepla som jej, keď mi podávala kvety. Boli poľné. Nevädza, nezábudka a vlčí mak. Ona sa na mňa usmiala a uklonila hlavu. Bola to jej úloha, namixovať tie kvety.

"Aneta," oslovil ma Jorik "Nech ti príroda vždy pripomenie, čo k tebe cítim." Podal mi kvety.

"Jorik," začala som a zopakovala som to po ňom. Margarétky, ruže a tulipány. Nevinnosť, úcta, láska. No neusmiala som sa, hoci sa to čakalo.

Jorik:

Po obrade mal zmiešané pocity.

"Čo sa medzi vami stalo?" opýtal sa ho Avidan, keď bolo po všetkom a v obrovskej hale sa oslavovalo. Podal mu pohár vína a oprel sa o stôl za nimi.

"Čo myslíš?" opýtal sa zarazene.

"Mám oči. A toto mal byť váš deň. No ty sa tváriš ako bez ducha a ona je ešte vyše v riti. Tak sa pýtam, čo sa stalo?" zaujímal sa.

"Praskne to. Každú chvíľu." povedal s obavami. Avidan sa na neho zamračil, nechápal tomu, čo jeho priateľ myslí. No ani nemohol. Bola to súčasť dohody.

"O čom to hovoríš?" spýtal sa. Jorik iba mávol rukou a odišiel od neho. Vypil víno a pozrel na ľudí, čo tam boli s nimi. Bavili sa, iba on si nejako nevedel užiť zábavu na jeho počesť. Už dávnejšie sa mu začali snívať veľmi zvláštne sny, z ktorých sa budil s krikom. Videl v nich Anetu a Daileen, raz ako siamské dvojičky, potom ako hlavu s dvomi tvárami...No jednoducho, desil sa každej jednej noci, kedy by sa mal zoči voči postaviť tým prízrakom. Netušil, čo to má znamenať a Straka ho odbila s tým, že čoskoro sa všetko objasní. Avšak presne toho objasnenia sa začínal báť. Plus bonus, takmer o ňu prišiel. Ten somrák ju takmer naozaj presvedčil, aby s ním ušla. Dostal strach, že na neho zanevrela a o to viac ho pobúrilo, keď sa dozvedel všetky skutočnosti.

Hľadal ju. Musí sa s ňou porozprávať prv, ako sa dozvie pravdu. Úplnú a o všetkom. V mysli zahmatal po vytvorenom pute. Nebola ďaleko. Puto bolo silné, cítil skrz neho všetky jej emócie. Práve teraz bola však iba podráždená a trochu smutná. Zjavil sa pri nej. Sedela na stoličke medzi nejakou skupinou žien a bezducho hľadela na zákusok, čo mala na tanieri. Ani sa ho nedotkla.

"Smiem prosiť?" opýtal sa jej nesmelo. V ženskom kolektíve to zašumelo a všetky ju pohľadom vyzývali, aby prijala jeho ruku. Ona s hlbokým povzdychom odložila nezjedený zákusok a vstala. Smútok vystriedal odpor a nechuť. Zľakol sa no nedal to navonok poznať. Odviedol ju bližšie k hudbe a začali tancovať.

"Čo ti je?" opýtal sa jej po chvíli, keď iba automaticky prepletala nohami.

"Netvár sa, že ťa to zaujíma." odsekla mu a ani na neho nepozrela.

"Práve som sa k tebe pripútal večným kúzlom. Asi ma to zaujíma, nemyslíš?"

"Prečítaj mi myšlienky." ľahostajne odvrkla. Hoci bola kliatba ľalie silná, myšlienky jej čítať nevedel.

"Anet, prečo si taká?" nerozumel tomu. Vedel, že sa k nej nesprával zrovna učebnicovo no tiež dúfal, že pochopí ona jeho.

"Aká?" monotónne sa spýtala.

"Taká fádna. Na ničom ti nezáleží. Všetko ti je jedno." nechápal tomu. Ona na neho konečne pozrela.

"Prišla som o všetko, na čom mi kedy záležalo."

Jeho srdce zaprotestovalo. O všetko? Veď má ešte jeho. Či to sa nepočíta? ON sa nepočíta?

"Stále tu som ja."

"Nie si. Žiadala som ťa. Jeden jediný krát som si dovolila požiadať ťa, aby si pri mne bol."

"Aneet, bol som nahnevaný a všetko sa mi sypalo."

"A tak som si to odniesla ja! Skvelé!" zvolala natešene no vedel, že to je irónia. "To som vždycky chcela." dodala s falošným úsmevom.

"Čo mám urobiť, aby som to napravil?" spýtal sa a dúfal, že dostane adekvátnu odpoveď.

"Stačilo by, aby si vedel, čo chceš."

"Teba." vyhŕklo z neho nepremyslene. Ona na neho ironicky pozrela a zagúľala očami.

"Už dávno nie. Možno pred dvoma mesiacmi, to by som ti ešte verila. Ale potom... Ani neviem čo sa stalo." cez jej tvár sa prehla akási emócia no nestihol ju zachytiť. "Stačilo mi iba povedať. Čokoľvek. Predvediem ti to. Anet, necítim sa dobre, budem pár dní preč. Alebo Aneta, je toho na mňa teraz moc a nechcem, aby si sa cítila zle kvôli mne. Chápeš pointu? Ale ty si sa tradične vyparil a mňa nechal samú. Pamätám si, ako si mi sľúbil, že budeš za dverami. No ani za jednými si nebol." smútok, ktorý zastrel jej hlas takmer rozplakal aj jeho. Zase to posral. A teraz je pripútaný k dievčaťu, ktoré ho absolútne nemá rado. Ani nemiluje. Nič, čo by sa podobalo láske. Potichu tancovali, nevedel, čo jej má na to povedať. Akékoľvek slová povedal, ona mu podkopla nohy svojou pravdou.

"Pozri, viem, že kazím všetko, čoho sa chytím. Ale tiež sa vždy snažím to napraviť." povedal a prestal tancovať. Ona však neprestala a začala viesť.

"To je síce pekné ale mám pocit, ako by si si posúval vlastné hranice. A to som si myslela, že mi už nemáš ako ublížiť!" trpko sa zasmiala a vynútila si otočku. "A teraz úsmev, drahý, všetci nás pozorne sledujú." jej tvár zrazu nahodila masku a po vážnej debate nebolo ani stopy. Musel uznať, hrala to perfektne. Poobzeral sa a zistil, že mala pravdu.

"Ideme preč!" zavelil a zmizol s ňou na ich tajné miesto. Na útesy.