Tri priania

Kapitola 71.

Ayden ma doviedol do podlhovastého dreveného domu. Už pred vchodom som ucítila štipľavý dym, pripomínajúci zhorenú slamu.

"Náš liečiteľ, Daktari, nevyužíva mágiu k liečeniu. Zastáva názor, že mágia teda výnimočnosť patrí nebu a obyčajnosť zemi, takže keď uzdravuje telo, potrebuje zem." vysvetlil mi to skôr, než som sa stihla opýtať. "A tiež toho veľa vie. Tak nebuď zaskočená." povedal a podržal mi pár zdrapov látky, ktoré slúžili ako vchodové dvere. Ayden ich odhrnul a nechal ma prejsť.

"Ja zostanem vonku. Je to tam na mňa moc malé." zazubila sa Neresy a bez ďalších rečí zostala pred domom. Počkala som na Aydena, kým vojde aj ten a nechala ho ísť prvého. Kvôli dymu mi slzili oči tak, že som nevidela ani na krok.

"Vitaj, syn Aliny a Elezara." preťal ticho chrapľavý mužský hlas. "Aj ty, dcéra Kataleeny a Filipa." dym pred nami sa rozostúpil a uvidela som staršieho muža. Dlhšie sivé vlasy mal spolu s fúzmi relatívne upravené a na sebe mal normálne oblečenie. Vyzeral byť dobre stavaný, nehrbil sa. Neviem prečo som čakala skoro bezdomovca s bradou až po zem. Tento upravený štyridsiatnik bol pre mňa milým prekvapením.

"Vďaka, Daktari." Ayden urobil nejaké divné gesto s rukou. Dotkol sa čela prstami, vyzeralo to ako posunkové ďakujem ibaže pri čele. No potom sa rukou vrátil k hrudi. Bol to nejaký znak úcty alebo vlčí pozdrav?

"Moja mama sa ale nevolá Kataleena." poznamenala som. A ani otec nie je Filip.

"Mama nie. Ale matka áno." prehovoril Daktari a skúmavo si ma premeral. Po chvíľke ma osvietilo, o ktorých rodičoch hovorí. Dym z miestnosti vymizol a mne sa tak naskytol pohľad na pár ležiacich tiel.

"S dovolením." galantne sa liečiteľ natiahol za mojou rukou a prikryl ju tou svojou. Oči mu potemneli a zaklonil hlavu. S obavou som pozrela na Aydena. Ten mi iba naznačil, aby som sa nebála a nechala Daktariho tak. Trvalo asi minútu, kým mi ruku pustil a znormálnil sa. Akoby premýšľal, zadíval sa niekam na úroveň mojich kolien a potom iba vytočil hlavu k Aydenovi.

"Nechaj nás chvíľu samých." požiadal ho.

"Iste. Počkám vonku." povedal a nechal ma tam s ním. Len čo sa za ním prestali vlnieť závesy miesto dverí, Daktari pristúpil k svojmu stolu a do mažiara poukladal akési bylinky, čo mu rástli v črepníkoch v oblokoch a v policiach.

"Vytvor bublinu. Vlčie uši sú veľmi citlivé." prehodil mojím smerom. Poslúchla som ho a tvar bubliny prispôsobila miestnosti, v ktorej sme boli.

"Ešte som nestretol človeka, ktorý by si toho zažil toľko. Za takú krátku dobu." povedal a začal usilovne drviť bylinky na kašu.

"Stalo sa." mykla som plecami. Nechápala som, prečo musel Ayden odísť a prečo som tu zostala sama.

"Rovnováha bola narušená." povedal a otočil sa ku mne aj s mažiarom v rukách. "Ale nie tvojím príchodom sem. Stalo sa to už pred dvadsiatimi rokmi."

"Keď ma s Daileen vymenili?" spýtala som sa a založila si ruky.

"Presne. Vieš, kto to urobil?" opýtal sa na čo som pokrútila hlavou. "Volal sa Tomi, bol to dobrý chlapík. Kedysi patril k čarodejníkom Larimaru, no nakoniec od nich odišiel." kým hovoril, občas náležite zamával tĺčikom.

"A prečo to urobil?" nechápala som no nechcela som si začať sama vytvárať rôzne závery.

"Aby Larimari stratili nádej."

"Čože?" rozosmiala som sa trpkým smiechom. Nejako sa to tu zvrháva do tragikomédie. Daktari videl, že nemám tušenie o čom hovorí.

"Títo čarodejníci boli veľmi mocní no nebezpeční ľudia. Dokázali všetko. Naozaj všetko, čo si len vieš predstaviť. Existovali od nepamäti a často sa im klaňali ako bohom. Chceli riadiť svet mocou, ktorou oplývali. Vieš si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby sa im to naozaj podarí? Hrozne. Našťastie sa našiel niekto, kto ich dokázal premôcť. Nie všetkých, no podstatnú väčšinu. Volala sa Azaela."