Tri priania

Kapitola 28.

Musím odísť od neho. Hneď a zaraz! Otočila som sa na päte a bez slova odišla preč. Odi s Vítom na mňa nechápavo pozerali no bez protestov šli za mnou. Nohy ma viedli do neprebádaných chodieb až som sa dostala do suterénu, odkiaľ vychádzal štekot. Ani som nevedela, koľko psov sa tu chová. Prešla som potom cez stajňu, otvorila si ťažké dvere a ocitla sa na záhrade. V tejto časti som ešte nebola.

Kráčala som po vydupanom chodníku smerom od zámku. Kráčala som stále dopredu, až som sa dostala do ovocného sadu. V diaľke som uzrela včelie úle, tak som ďalej radšej nešla. Sadla som si na zem, pod nejaký ovocný strom a vypustila guču pocitov von. Odi s Vítom stáli tri metre odo mňa ale nevadila mi ich spoločnosť. Už som to brala ako súčasť mojej prítomnosti. Jediné, čo som teraz potrebovala bol pokoj od povinností a v tichu si poplakať. Nad všetkým. Hlavne nad tým, aká sprostá som. Ako som mu naletela na všetky tie sladké sračky, ktoré mi chcel tlačiť do hlavy. Hlúpa a naivná hus! Keby som... keby som sa ďalej držala plánu, namotať ho a potom ujsť, nebolelo by to. Bohužiaľ sa stal opak. Namotala som sa a bolí to jak fras.

„Nech sa páči, slečna." otvorila som červené oči. Skláňal sa nado mnou Odi a podával mi papierovú vreckovku.

„Ďakujem." utrela som si ňou slzy aj nos. „Takto by som sa asi správať nemala." potichu som povedala. Obaja sa chápavo usmiali hoci u Víta to bol iba taký malý úškrn.

„Nikto nie je z kameňa." povedal Vít. „To je ale krásny strom, že Odi?" opýtal sa Vít s väčším úškrnom a tváril sa, akoby rodiaca čerešňa bola novodobým stredom vesmíru a jeho pozornosti.

„Máš pravdu. Normálne by som si ani nevšimol, že tu niekto ronil slzy ako hrachy." doberal si ma Odi. Usmiala som sa. Je pekné, ako mi chcú pomôcť. Vstala som, vystrela si sukňu na skrčených miestach a zhlboka sa nadýchla.

„Viezli ste sa niekedy na koni?" opýtal sa zrazu Vít.

„Nikdy." priznala som a utrela si z líc a viečok posledné zvyšky pocitov.

„Najvyšší čas to zmeniť. I keď v tomto to asi nebude moc pohodlné." povedal Vít a premeral si ma.

„Zbláznil si sa? Nie, nie, žiadne kone slečna. Najskôr vás naučíme strieľať z poriadnych zbraní. Viete vrhať nožom?" zaplietol sa do toho Odi. Páčil sa mi ich kamarátsky prístup a to ako sa mi snažili zlepšiť náladu, hoci mohli byť minimálne o 10 rokov starší, než som bola ja.

„Neviem. Raz som to skúšala ale iba príborovým nožom a doma do zeme." priznala som a smrkla som do seba.

„To vážne?" sarkasticky na mňa pozrel Odi.

„Naozaj." rozosmiala som sa.

„Najprv kone, potom nože." zavelil Vít.

„Nie. Najprv nože, potom kone. Pri vrhaní sa ani nemusí prezliekať."

Týmto argumentom vyhral Odi hádku. Vít, s hraným výrazom porazeného, nás nasledoval do miestnosti, kam sa chodí trénovať.

Už si nenechám ublížiť... Nie ním!

Jorik

Vedel, že spravil chybu. Cítil sa za to hrozne a nič mu nedokázalo pomôcť. Chodil po izbe od steny k stene, všetko popravoval o milimetre a sám si nevedel vysvetliť, čo vlastne robí. Prv, než sa ukázala Aneta, dal si zavolať Sarkovú a Teodosa, aby ho informovali o jej stave. Nebál sa o ňu až tak moc. Vedel, že je v dobrých rukách no musel vedieť, ako dlho všetko potrvá.

„Je veľmi silná, nečakal som, že sa uzdraví tak rýchlo." Povedal Teodos.

„Samozrejme. Bez náramkov jej to pôjde rýchlo." dodala Sarková.