Tri priania

Kapitola 79.

Túto časť by som rada venovala @LenLenci :) 

(Obrázok je iba tak, požičaný z pinterestu :D)

Keď som sa prestala vytešovať z vecí, rozhodla som sa ísť robiť čosi prospešné. Prezliekla som si svoje zbrusunové pracovné oblečenie a ako pávica sa v ňom vyniesla von. Namierila som si to do kuchyne a už som premýšľala, čo všetko tam je a aký koláč by z toho mohol byť. Náhle som zastala. Oblial ma divný pocit, niečo bolo inak. Ostať stáť v strede chodby, kde sa ešte robí, nebol dobrý nápad. Drevená bednička mi vrazila do chrbta a ja som hodila čuňu priamo pred seba. Len tak-tak som stlmila pád rukami.

"Palica?! Si v pohode?" ustarane sa spýtal Artis, ignorujúc fakt, že všetko vysypal po zemi. Podal mi ruku a pomohol mi vstať.

"Som. Len..." mračila som sa a snažila sa zistiť, odkiaľ pramení ten divný pocit. Pošúchala som si narazenú bradu, fajn, krv z toho neleje.

"Svietiš." zhrozene skonštatoval Artis a odstúpil odo mňa.

"Čože?" opýtala som sa, keďže som nedávala pozor.

"Svietiš." zopakoval mi to a neprestával zo mňa spúšťať zrak. Nechápavo som sa na neho zamračila. Po celom tele sa mi rozlialo teplo.

Prázdnota, ktorá sa ma držala posledné dni, sa začala vytrácať. Žily mi presvitali na žlto a s každým úderom srdca sa začala tvoriť akási prašná svietivá vlna, strácajúca sa v mojom okolí .

Brušká prstov ma svrbeli a hoci som si ich jemným trením chcela upokojiť, začali svietiť viac a viac. 

Svetielka! Daja sa musela vrátiť do Verduny! A odblokovať nám schopnosť.

"Jes!" víťazoslávne som zaťala päsť.

"Nie je to nebezpečné?" opýtal sa Artis, keď pulzujúce vlny neprestávali.

"Určite nie." presvedčila som ho. Spoza Artisa vykukol aj Dante a dohrmel aj Torben.

"Čo sa zasa deje?" otrávene sa spýtal a zapichol do mňa zrak.

"Nič, kvôli čomu by si musel prestať pracovať." zazubila som sa a vôbec ma nesralo, že papuľujem práve jemu.

"Uletená." zagúľal očami a odišiel.

"Nemalo by to prestať?" opýtal sa ustarane Dante. Očividne z toho nemali taký dobrý pocit, aký ovládol mňa. Spojila som dlane a pomaly ich od seba odťahovala. Iskričky medzi nimi bláznivo poskakovali a nevedeli, kam skôr. Vlny prestali prúdiť, všetko sa to sústredilo do iskrivých nití, ktoré spájali moje dlane. Mala som chuť zaplaviť celý svet pokojom a radosťou, čo sa vo mne hromadili no nejaká moja miničasť mi kázala držať všetko pod kontrolou. 3 hlboké nádychy a výdychy to upokojili a opäť som vyzerala ako normálny človek. No môj dar mi nepriniesol iba radosť. Kdesi vzadu za temenom som cítila, že modrá strunka sa napla a spokojne zabrnela.

Zrazu mi ale čosi napadlo. V spojitosti s tým všetkým... Pozrela som na prekvapených Barbarov, no Danteho ustaraný výraz ma presvedčil.

"Ehm," snažila som sa nájsť správne slová ako začať. Už je to dlho, čo som nehovorila pred viacerými. V tom sa však opäť pri nás zjavil Torben. Zastal tesne predo mnou a vystrčil pred seba zovretú päsť. Niečo mi chce dať?

"Na." zavrčal o niečo miernejšie. Spojila som obe dlane do mištičky a čakala. Z Torbenovej päste vypadli gumičky, dve sponky a jedna ružová mašľa. Vypleštila som oči, akoby som niečo také nikdy nevidela.

"Vieš vôbec načo to je?" opýtal sa.

"Jasné. Len ma prekvapuje že...Mi to dávaš práve ty." priznala som.