Tri priania

Kapitola 87.

Nie sú šarkany tie papierové srandy, s ktorými sa deti hrajú počas jesene?

"A ako to skončilo?" ďalej som vyzvedala.

"Porazili sme ich. A preto sa k nám teraz nechcú pridať. Už niekoľko desaťročí sú nestranní." prikývla som a tvárila sa, že tomu všetkému rozumiem. Tristan sa začal prechádzať po jaskyni, ja som zostala stáť a zatvorila som oči. Bola som zvedavá, či tam sme ozaj sami. Zarazilo ma však, čo som uvidela. Akoby z bodiek vznikali kruhy, ktoré sa zväčšovali a prúdili kade-tade.

"Je toto miesto niečím...Iné?" opýtala som sa a oči otvorila. Tristan stál pri jednom z kryštálových stalaktitov a jemne sa ho dotkol.

"Hlbšie v jaskyni je časová prepadlina." Zdvihla som obočie takmer ku stropu, tak pokračoval vo vysvetľovaní "Čas tam stojí."

"Vau. Asi tam ale nechcem ísť." usúdila som a podvedome cúvla k vstupu do jaskyne.

Tristan ku mne pristúpil a vzal ma za ruky. Tvár mu osvetlovalo chabé svetlo z kryštálov. Plná očakávaní som na neho pozrela.

"Čo to je za zvuk?" opýtala som sa ho, keď ku mne doľahla príjemná tichá hudba.

"Melódie. Víly zaseknuté v čase. Spevom sa snažia prilákať bludičky, aby ich vyslobodili. No keďže nemôžu umrieť tak sú tu zakliate nafurt." vysvetlil mi.

"Ou, to je dosť kruté. Možno bludičky ani nevedia, že tu niekto je. Alebo spievajú nesprávnu tóninu." namietla som.

Tristan sa usmial a mierne ma zatočil. Ideme tancovať? Tu? Položila som mu ľavú dlaň na plece a pravú som skryla do tej jeho. Pomaly sme sa húpali zo strany na stranu a pozerali si do očí. Na to, že z filmov mi to príde ako neskutočné klišé, teraz to bolo fakt romantické. Vedela som, že má oči iba pre mňa. Nie že by tu na blízko bol aj niekto ďalší.

Čo vlastne k nemu cítim? Je to láska? Alebo pocit bezpečia? Dá sa medzi nami popísať čosi ako dôvera? A...prečo tu s ním vôbec som?

Myšlienky mi útočili na myseľ jedna po druhej až to začínalo byť neúnosné.

Kroky, sústreď sa na kroky.- diktovala som si. Neskazím ďalšiu peknú chvíľu no skôr či neskôr si to budem musieť ujasniť.

Bola som milo prekvapená jeho tanečnými schopnosťami. Po krátkom valčíku usúdil, že je čas na ďalší kúsok výletu. Obleteli sme pár kopcov, až sme pristáli pred nejakým starým vznešeným sídlom. Obrovský dom so zarastenou záhradou len tak dýchal históriou.

"Prečo je to tu také opustené?" spýtala som sa ho. Múry boli popraskané, pár okien vybitých a schody pred vstupným vestibulom boli zavalené obrovským kusom kameňa. Kde sa tu vzal?

"Toto letné sídlo patrilo kráľovskému páru, ktorý teraz vládne Dérii. No potom, čo sa zem rozdelila sa sem už nemali ako dostať. Schátralo to tu, pár dobrých duší to vykradlo ale stále to má svoje kúzlo." Zatlačil dlaňou do obrovských dverí a tie sa s nepríjemným vŕzganím posunuli. Vnútri bol väčší chlad, než vonku. Podlaha špinavá, mramorové zábradlie obrastené machom a inými rastlinami...Fakt tu nikto dlho nežil. Možno len nejaký hmyz.

"Prečo si ma sem zobral?" nedalo mi, keď ma viedol po schodoch niekam, kde to očividne dobre poznal.

"Lebo je tu jedna vec, ktorá by ti vedela urobiť radosť." viedol ma ďalej krížom cez chodby, miestnosti až sme sa dostali do salónika, v ktorom sa nachádzalo klavírne krídlo. Pozrela som na neho pohľadom A čo tu teraz? On však mal nachystanú odpoveď.

"Viem, že na to vieš hrať. A mám len jednu prosbu."

"Nie." vyslovila som prv, než on.

"Netyyy, aspoň niečo také...Vaše. Chcel by som spoznať vašu kultúru. Tvoju. Čo ťa formovalo, keď si bola malá." usadil ma ako gentleman na malý drevený stolček, ktorý vôbec nepasoval ku zvyšku miestnosti. Zrejme si ho sem ktosi doniesol.

"Ľudové piesne to rozhodne neboli." prešla som prstom po zaprášenom veku. Ukazovák si vyrobil vlastnú cestičku v tvare 5-lístkovej kvetinky.

"Aspoň jednu, prosím." prosebne zopäl ruky a použil na mňa ten svoj šteňací pohľad. Zagúľala som očami a otvorila veko. Odhalila som tak niekoľko desiatok zažltnutých klávesov a dva čierne boli dokonca vylomené. Položila som prsty na klávesy a stlačila akordy C.

"Je trošku rozladený." skonštatovala som a hrala akordy, aby som zistila, jak moc zhovadím pieseň hrou na rozladené struny.

"Dlho na ňom nikto nehral. A je príliš veľký na to, aby ho niekto kradol takže... Na to všetko je v skvelej forme." oprel sa o klavír a zadíval sa na mňa.

"No takže," na rýchlo som si pravou rukou zahrala melódiu "Ľudová pieseň to nie je ale na moju psychiku to malo väčší vplyv." nastavila som si prsty na akord C a začala som hrať úvodnú melódiu z Večerníčka. Tristan ticho počúval a potom sa spýtal.

"A slová?"

"Nemá žiadne. Touto zvučkou začínali večerné rozprávky." dokončila som melódiu a držala akord stlačený, aby dohral.

"To vám ju staré mamy hmkali?" zdvihol obočie. S týmto spýtavým výrazom vyzeral fakt... Dobre. Vlasy si už dlho nestrihal, takže sa mu zľahka točili okolo uší a čela. Silné ramená sa črtali pod čiernou vestou a pri pohľade na jeho dlane a kde všade po tele mi blúdili pár hodín dozadu, som sa musela uškrnúť. Potom mi došlo, že stále čaká na odpoveď.

"Nie, hrali to v telke." Pozeral na mňa ako teľa na nové vráta "To je jedno." mykla som plecom a prešla z melódie večerníčka na melódiu z Maťka a Kubka. Akordy zostali v podstate rovnaké, iba rytmus bol rýchlejší.

"A toto?" Spravil pár krokov ku mne, no naďalej sa opieral o klavír. Úzkymi zrenicami, prispôsobenými svetlu, na mňa neprestával hľadieť a usmievať sa. Do tváre sa mi začala hrnúť červeň a dlane sa začali šmýkať na klávesoch.

"Tiež...Tiež rozprávka." zakoktala som sa. Myseľ mi začala odbáčať niekam ďaleko...Do pohodlnej postele v drevenici v horách.

"Naučíš ma na tom niečo? Hudobný sluch nemám ale pokiaľ viem, si veľmi dobrá učiteľka." krok po kroku sa ku mne približoval, až stál priamo nado mnou.

"No...keď vravíš." vyskočila som na nohy, aby si mohol sadnúť na stolček.

Kľud, Aneta, schlaď hlavu.

Postavila som sa za neho a naklonila sa. "Takže," začala som no on ma potiahol za ruku a skončila som na jeho kolenách "Áno, aj tak sa to dá." usmiala som sa rozpačito. A moja sebakontrola si začala baliť veci na odchod. "Budem hrať akord, ty melódiu. Najskôr ti to zahrám celé." reptaním som sa snažila byť stále v kľude.

V mysli som vzkriesila text, melódiu aj akordy od našej ľudovej alebo akej piesne Na kráľovej holi. Fakt mi vtedy nenapadlo nič lepšie a reprezentatívnejšie. Povedzme si pravdu, najradšej by som bola, keby ma o ten klavír oprel a vzal si ma. Zhlboka som sa nadýchla a potrasením hlavy sa snažila vymiesť všetky tieto myšlienky preč. Bože dobrý, veď sa musím trochu správať...

"Takže, začína to od Ačka ale ja budem hrať amol. Vlastne to je fuk, takže AA E, to je tu," ukladala som mu prsty jeden vedľa druhého a snažila sa pomedzi diktovania tónov vtesnať aj text. Nejako sme to doklepali.

"Zaspievaj mi ju celú." poprosil a položil si hlavu na moje plece.

"To nie je moc dobrý nápad." skúsila som sa z toho vyvliecť. Bradou sa obšuchol o moju pokožku a celé telo mi zaliali zimomriavky.

"Ani keď pekne poprosím?" jeho ruky z klávesov zmizli a objavili sa na mojom páse. Jeho pery si razili cestičku mojim krkom. Naprázdno som prehltla a snažila sa sústrediť. Rukami začal prechádzať vyššie.

"Môžeš to skúsiť." uškrnula som sa.