Tri priania

Kapitola 36.

"Toto bol súkromný koncert pre moju priateľku, vieš ako neslušne si sa práve zachoval?" začala som rýpavým tónom no spolu s Ditou sme potláčali smiech. Jorik sa zamračil a potom sa usmial.

"Nemyslím si, že sa na mňa hnevá." pozrel na ňu.
"Lebo nehnevám."dodala rýchlo. Aj keby sa hnevala, tak by to nesmela povedať.

"Aj tak sa to nepatrí. Drzo sa votrieť na súkromný koncert." neprestávala som rýpať a odložila som gitaru naspäť do rohu.

"Nezahráš nám ešte niečo?" milo sa spýtal.

"Všetkého veľa škodí." vyhlásila som, hoci som mala chuť hrať. V pamäti sa mi vybavovali akordy, noty, rôzne rytmy... Všetko, čo som sa za celý čas naučila.

"Možno to tu zajtra už nebude." začal a pohľadom ukázal na gitarku.

"Tak pekne poprosím o ďalšiu." zažmurkala som na neho.

"Na všetko máš argument." neveriacky pokrútil hlavou. V tom sa však do miestnosti vrútil Silas a pohľadom vyhľadal Jorika.

"Pane," uklonil sa mu "Slečna," uklonil sa mne "Pán Darrel a pán Bjorn vás žiadajú o audienciu." mimikou aj všetkým mu dával jasne najavo, že ide o čosi vážne.

"Hneď prídem." povedal, vtisol mi pusu na chrbát dlane na rozlúčku a zmizol.

"A ja tam," v tomto momente zmizol "Nemôžem ísť." zmenila som otázku na konštatovanie.

"Môžete, samozrejme, že môžete." povedala Dinita akoby nič.

"Fakt môžem?" opýtala som sa zarazene.

"Iste. Veď ste slečna, postavením ste si s pánom rovní."

"Hm, asi je to ale pánska záležitosť. Inak by ma snáď zavolal."

Dinitin pohľad mi však napovedal, že nie. Nezavolal. Lebo chlap.

"Keď sa vráti, tak sa ho spýtam. Kto vlastne sú tí dvaja, čo prišli?" opýtala som sa a posadila sa.

"Pán Bjorn je z Kanky a pán Darrel z Draggaru. Draggar je na severovýchode."

"Takže páni prešli dosť dlhú cestu. To musí byť naozaj dôležité." uvažovala som nahlas.

"Zrejme." prikývla mi Dinita. Kým bol Jorik preč, predsa len som si ešte na gitare zabrnkala. Behind blue eyes, My heart goes on, Hallelujah, či iné vybrnkávačky. Ešte keby sa tak v tejto budove nachádzal klavír,... To by bola pecka. Alebo len moje zbožné prianie.

Ani po hodine Jorik neprišiel. Nečakala som ho v salóniku, keďže som mala pred sebou ešte tri hodiny. A úprimne, na zdravovedu som sa tešila. Odi a Vít ma doviedli do suterénu na opačnej strane, než boli zvieratká. Steny boli namaľované sterilnou bielou a akýsi inštinkt mi našepkal, že toto bude nejaké súkromné oddelenie alebo len pracovisko zdravotníkov, žijúcich tu.

Zastavili sme až pred dvermi, na ktorých bolo hrubým napísané VYŠETROVŇA. Potichu som zaklopala ale keď sa ozvalo ďalej, bez váhania som vošla dnu. Na moje prekvapenie tam sedela mladá žienka. Mala plavé vlnivé vlasy, malé očká ale o to väčší úsmev a oblečená bola v koralovej zdravotníckej súprave. Čosi si písala na stole do zošita, no keď ma zbadala, odložila pero.

"Dobrý deň slečna." srdečne ma pozdravila a uklonila sa.

"Dobrý deň." pozdravila som.

"Som doktorka Dereková, neurologička no mám vyštudovanú aj rýchlu zdravotnú pomoc. Čo je dôvod, prečo vás budem učiť zdravovedu, pre začiatok." neprestávala sa usmievať.

"Tak to som rada." neisto som odvetila.

"Dobre, tak môžme začať?" energicky sa spýtala.

"Samozrejme." odpovedala som.

"Dobre. Tak začneme prvou pomocou." usmiala sa a začala mi vysvetlovať všetky skúsenosti, čo nadobudla za svoju prax.

Ani som nevedela a ako a kedy, ubehli dve hodiny a ja som musela ísť na tréning so Sarkovou, takže naspäť do izby. Doktorke Derekovej som sa poďakovala za hodinu a so slovami, že sa teším na ďalšiu, som odišla preč. V mojej izbe ma Sarková už čakala. Pozdravili sme sa a ona na mňa hneď vytasila úlohu dňa.

"No ja neviem." ošívala som sa "Už guľa je celkom náročná." dodala som.

"Slečna, učím vás dosť dlhú dobu aby som mohla povedať, že nie je absolútne nič, čo by ste nedokázali. Takže, nech sa páči, chcem vidieť 3 malé guličky."

Dobre Anet, poď na to. Zhlboka som sa nadýchla, zatvorila oči a nahrnula si energiu do rúk. Pomaly z prstov von a držať energiu skrz prsty pod kontrolou. No len čo som otvorila oči, aby som skontrolovala svoju snahu vizuálne, iskričky, medzi ktorými prebiehali malé blesky, zmizli.

"Prčíc." zahrešila som.

"Nevadí, znovu." povedala Sarková rozhodne.

Keď som sa opäť dostala do kroku, v ktorom som stratila kontrolu, rozhodla som sa nechať oči zatvorené a nesústrediť sa na obraz, ktorý som videla skrz viečka. Kontakt som cítila, tak som sa to pokúsila natlačiť všetko na hromadu.

"Nie násilím." komandovala ma Sarková, keď videla, čo stváram. Avšak len čo som zovretie povolila, moja snaha opäť zmizla.

"Slečna, nesnažte sa to kontrolovať. Nechajte energiu prúdiť. No ukážte jej smer. Nenanucujte jej ho."

Múdre slová, v praxi ešte múdrejšie no stálo ma to fakt veľa sústredenia. Nebolo to také jednoduché. Cítila som všetky tie virácia a slabé štipkania v dlaniach a v prstoch.

"Neotvárajte oči. Sústreďte sa na guľu." rýchlo hovorila. V mysli som si vybavila všetky tie iskričky, ako si tancujú v tvare kruhu.

"Guľu slečna, nie kruh." povedala. Od prekvapenia som otvorila oči a posledné, čo som uvidela bolo svietivé žlté koleso.

"Myšlienky majú neuveriteľnú moc. A tie vaše ani nehovoriac. Tak ešte raz."

Mordovala ma dlho. Fakt dlho, kým som nevytvorila tri malé guličky. Nevydržali dlho no podarilo sa mi to!

Len čo spokojná Sarková odišla, otvorila som si okno. Potrebovala som a nadýchať vzduchu, lebo ma čakala posledná hodina. S Flo. Pomaly som sa prezliekla do nohavíc, trička a tenisiek a utekala do telocvične. Spolu so mnou tam mali tréning aj iní a moja prítomnosť spôsobila hrobové ticho.