Tri priania

Kapitola 24.

Jorik

Len čo skončila porada a odišiel aj ten najposlednejší muž, teleportoval sa Anete do izby. Na jeho prekvapenie ležala v posteli, spala. Oblečená a iba tak, z polovice na zemi. Usmial sa na ňu, pobozkal ju na čelo a zavolal jej dvorné dámy, aby ju prišli dať do poriadku. Hneď dobehla Dinita aj s Aireen. Aneta sa ihneď prebrala, len čo sa pokúsili rozopnúť jej šaty. Jorik sa zo slušnosti a úcte voči Anete preniesol do svojej komnaty a sám sa chystal spať. No v posteli mu bolo dlho a akosi mal veľa energie. Presne vedel, čo urobí. Počkal pár minút a dúfal, že Dinita s Aireen už z Anetinej izby odišli. Teleportoval sa tam. Aneta práve zhasínala nočnú lampu, keď sa jej zjavil pred posteľou.

„Panebože!" chytila sa za srdce.

„Nie nie, len ja." uškrnul sa.

„Prepáč, zaspala som ani som nechcela a potom už bolo nesko," nedovolil jej ďalej rozprávať. Privinul si ju bližšie a bozkával ju do zbláznenia. Tešil sa na to celý deň. Jej bozky mu dodávali neskutočnú silu a oslobodzovali ho. Kým spracovala jeho náhlu túžbu po nej, pomaličky k nemu pristúpila bližšie a ruky mu obmotala okolo pása, akoby mal byť jediný a posledný pevný bod na svete.

Rozprávali sa dlho do noci no dokopy neprebrali nič dôležité. On jej porozprával o svojej nadchádzajúcej výprave na východ Dérie, kde musí ísť na diplomatickú poradu a ona jemu zas porozprávala o nejakej mladej kuchárke, ako spolu riešia lámanie kliatieb. Opretá o jeho hrudník sa mu hrala s rukami a on jej s láskou pohládzal gaštanové vlasy. Ani si to neuvedomil ale tými čarovnými pohybmi po jej vlasoch ju uspal ako malé dieťa. Sledoval, ako sa jej nádychmi a výdychmi pravidelne dvíha hrudník. Už to nepopieral, Aneta si ukradla celé jeho srdce len a len pre seba. Len...čo na to povie hlava?

Aneta

V posteli som sa zobudila sama. Zamrzelo ma to, vedela som však, že dnes ma čaká celý večer len a len s ním. Mala som voľno viac-menej celý deň. Sobota bola vždy taká povoľnejšia. Učenie žiadne, iba tréning schopností. Sarková vyzerala lepšie než včera.

„Musíte sa sústrediť na 100%, nie len na 70." karhala ma. No čo ja som mohla za to, že v hlave mi pobehoval ten blondiak s bledými očami? No jasné, že nemohla.

„Dobre tak inak. Sústreďte sa na tú vec, ktorá vám tak behá po rozume. A skúste tak vrátiť energiu týmto suchým kvetom." vytiahla na mňa tradičnú kyticu usušených ruží.

"Viem uzdraviť, nie vrátiť život." namietala som.

"Tak uzdravujte." mykla plecami. Dobre, tak sa sústreď. Sledovala som, ako sa im vracia život, plnosť, kvety naberali sýtosť, lupienky spestrili, takže kúsok života v nich ešte bol. Myšlienka mi zaletela k Jorikovi a zrazu nie a nie zastaviť rast nových a nových lupienkov až vybuchli... Po celej izbe lietali lupienky ruží.

„Asi to na dnes stačí." povedala Sarková zarazene, no potláčala úškrn a oprášila sa od niekoľkých lupienkov.

„Asi radšej áno." pritakala som jej.

Zhruba o štvrtej ma prišli dievčatá vyrichtovať. No tie šaty... Akože pekné boli len tá absencia ramienok mi mierne narušila rozpočet.

„Kde to má ramienka?" opýtala som sa. Jediné, čo to malo, bolo viazanie na chrbte. Šaty boli nadýchané, ako cukrová vata a takú nejakú farbu aj mali. Ibaže to bola veeeeľmi bledunká ružová. Dievčatá mi ešte zaplietli sedmokrásky do vlasov a mohla som ísť. Celý čas som premýšľala nad tým, čo všetko sa Jorika cestou tam opýtam. No lenže lenže...

„Slečna," prišiel za mnou do izby Silas a uklonil sa.

„Prosím?" zvedavo som na neho pozrela a rozhliadala sa, kde je Jorik.