Tri priania

Kapitola 55.

 Cukla som sa vzad a takmer som spadla zo stupienku. Akosi podvedome som zatúžila újsť. To, že som nezbadala nikde fialové fatamorgány pásov ma potešilo no čakala som čo bude. Ohromene na mňa pozeral a keď sa spamätal, zatvoril za sebou dvere.

"Vyzeráš úžasne." povedal okúzlene a spravil pár krokov ku mne. Čo teraz akože po mne chce? Hoci som stála na stupienku, nebola som od neho vyššia. Skôr rovnako vysoká. Požiadal šičky a ostatné, aby odišli a tie bez pripomienok poslúchli. Nerozplačem sa. Nerozplačem! Vydržím to! Plakať už nebudem...Už nikdy. Nemôžem prejavovať svoje slabosti pred ľuďmi, ako sú oni.

"Ja...Chcel by som sa ti ospravedlniť." sklonil hlavu. Deň absurdností zrejme ešte neskončil!

"Začo?" ticho som pípla a stisla pevne pery.

"Za...to všetko. Ako som sa správal, keď si ma privolala, za tie náramky, za tie obvinenia, za všetko. Bol som...Fakt nahnevaný ale nie na teba. Na seba, že som si nič nevšimol. Nič z toho nebola tvoja vina. To ja som mal dávať na teba pozor, strážiť ťa. A potom do toho prišli tie sny. Bolo toho na mňa moc." Zrejme nad tým, čo mi teraz povie, dlho premýšľal. No hej a tradične si si všetko nechal pre seba. Tak, máš čo si chcel.

"Urobil by si to aj mne?" opýtala som sa ho potichu.

"Čo?" pozrel na mňa. Netušil, kam mierim.

"Vzal mi moju jedinečnosť?"

Pochopil a ukrivdene ustúpil.

"Nikdy, Anet. On si to zaslúžil. Bol to špeh a jediné, po čom túžil bolo zničiť nás." snažil sa mi to vysvetliť no ja som už dávno mala vytvorenú pravdu. Vždy si ju vytvorím, keď mi dlho nedáva odpovede.

"To z teba nerobí niekoho, kto má právo takto rozhodovať!" šplechla som mu do očí.

"Mrzí ma, že si to musela vidieť." úprimne vyznal.

"Na čo si vtedy myslel?" vyčítavo som po ňom spustila. Že je snáď nejaký boh? Niekto viac?

"Na teba! Že mi ťa prišiel ukradnúť druhý Peter!" posledné slovo pre mňa bolo ako bič. Pospájalo mi posledné kúsky skladačky. Po líci sa mi predsa len skotúľalo čosi horúce. Aspoň že Azorine líčenie je vodeodolné.

"To ty si ma ukradol jemu." zišla som zo stupienka a prešla popri ňom "Vidíme sa na obrade." povedala som ponad plece a odišla.

Stráž pred dverami ma odprevadila ku kráľovskému apartmánu. Odtiaľ pôjdeme do posvätnej záhrady, hneď za zámkom. Kráľ aj kráľovná tam už sedeli a o niečom sa zhovárali. Pozlátené kreslá, koruny a vázy. Snobskí zazobanci. Na čo sa tu idete hrať?

"Vyzeráte okúzľujúco." povedala kráľovná, len čo ma zbadala.

"Ďakujem." usmiala som sa nútene. Títo dvaja ma mali sprevádzať po ceste, miesto mojich rodičov. Bola to tradícia a neskutočná pocta no... Je to také pritiahnuté za vlasy. Zistila som, že čoraz viac rezignujem a poslúcham. Čokoľvek a kohokoľvek. Veď predsa...nejako už len bude.

Celý rituál spočíval v tom, že kráčame po nejakej posvätnej záhrade či čo, tož ja budem bosá, netuším, čo to má symbolizovať. Potom príde nejaký kamienkový povrch a Jorik ma vynesie až na vrch hory. Čo je údajne celkom štreka no vraj je to skúška mužovej oddanosti a výdrže. Na hore sú nejaké dva stupienky, tam ma Jorik zloží. Potom si prekrížime nejako ruky, akože symbolika nášho stretnutia, prepletené osudové cesty a tralala. Potom, ak si dobre spomínam, príde nejaký najvyšší, či kňaz alebo čarodejník, to neviem a budem potom iba robiť, čo sa mi povie. Po rituály a všetkom, zídeme spolu z hory, či budem obutá, netuším a od každého blízkeho alebo známeho dostaneme kvetinu. Kvet má znázorňovať buď správu alebo iba čo pre daného človeka znamenám. No a potom je zábavka.