Tri priania

Kapitola 62.

Na chvíľu som ustrnula no potom sa dal svet späť do pohybu.

"Nooo... To som dostala od profáka, keďže som dosrala ten zápočet. Povedal, že ak mu odovzdám tú úlohu s deriváciami aj integrálmi, dá mi to za E." priznala sa.

"Mia mňa z teba asi jeb...porazí." zaúpela som. V periférnom videní som zahliadla, ako si Marína vyškrabkáva med zo stien v pohári.

"Prosím, prosím, nenechávaj ma v tom!" takmer sa rozplakala.

"Dokedy to máš?" opýtala som sa zničene.

"Do zajtra večera." Stisla som porazene pery a povzdychla si.

"Hneď v pondelok ma bude na intráku čakať pizza a grilážky."

"Čokoľvek! Bože, ty si úžasná! Ďakujem! Prepošlem ti to na mail."

"No, dobre." Zložila som a oprela sa do stoličky. Marína to celý čas pozorovala a prekvapene zdvihla obočie.

"Nič mi nevrav." vstala som od stola a s notebookom v rukách sa odpratala do svojej izby. Pidži, ani špinavé prádlo som si nestihla vytiahnúť.

Daileen

"Ako je na tom?" opýtala som sa opatrne a čupla si k nej. Z Mardellinej kliatby som sa dostala omnoho rýchlejšie, ako Aneta. Tá ešte stále ležala na hladine Spievajúcej vody.

"Nedarí sa mi ju privolať." povedala Aurora a ďalej rukami vo vode kreslila rôzne čiary a zaklínadlá. Budili ju už niekoľko dní a stále sa to nedarilo. Najhoršie bolo, že som necítila spojenie. Ani s ňou, ani s Jorikom. Akoby zomrelo alebo tam ani nikdy nebolo. Ďalej sa vec komplikovala v tom, že ak sa Aneta čoskoro neprebudí, zomrie od hladu. A ja teda tiež. Čo tam po tom, že ja sa stravujem normálne. Smrť je smrť.

"Má silnejšie spojenie s Jorikom, to preto." skonštatovala som nahlas. Vedela som presne, čo Mardella urobila. Totižto ona aj ja sme telepatky. Nie úplne rovnaké, ona je staršia o pár rokov, ale povedala by som, že sme dosť podobné. Učila ma ovládať svoj dar, kým žila v Akire. Preto viem, že tento telekinetický útok na naše mysle je jej práca. Plus to tetovanie na chrbtici. Nebude dňa ani noci, kedy ti bude patriť vlastné telo. Presne to spravila. Oddelila naše telá od myslí a zavrela nás vo vymyslených realitách. Vďaka šiestim prstom a nepresným časovým údajom sa Parmaji podarilo privolať ma rýchlejšie. Nuž čo, niektoré veci Mardella nedomyslela. Alebo len bolo náročné sústrediť sa na také detaily v dvoch realitách naraz. No tým, že som sa z jej kliatby dostala sa mohla na Anetu sústrediť lepšie. Ďalšou komplikáciou bolo, že Jorik a Aneta sú spojení kliatbou ľalie. Jeho výsosť je zrejme u Mardelly a pomáha jej vystopovať Anetu a držať ju čo najdlhšie v tomto stave, aby nám nemala ako pomáhať.

"Potrebujem nejakú silnú spomienku, ktorá ju prebudí." povedala Aurora a privolala si svetlušky, aby chvíľu robili jej prácu.

"Nepoznám ju. A už vôbec neviem o jej šťastných spomienkach." bezradne som povedala.

"Ste rovnaké." povedala Aurora zvonivým hlasom "Záleží vám na rovnakých veciach. Keby načreš do jej mysle, určite tam čosi nájdeš."

"Parmaji mi povedala, nech to nerobím. Vraj je to teraz nebezpečné."

"Vždy to bolo nebezpečné." povedala Aurora akoby nič. Mala pravdu no i tak som sa bála, že narobím viac zla než dobra. "Každým dňom je hlbšie a hlbšie." dodala. Nebola som si istá, či to dokážem. Na telepatiu som využívala Jamu, kam som si vedela vziať aj telo zatiaľ čo moja obeť iba myseľ. To, že Aneta padala hlbšie a hlbšie znamenalo, že Mardella ju drží veľmi pevne pod zámkom. A keď dokázala obe takto na diaľku odpísať, mala som strach, že ak vojdem do Jamy, už sa z nej nevrátim. A tak by získali aj mňa aj ju.