Tri priania

Kapitola 20.

„Oklamala ma. Preto teraz nie sme spolu." povedal nakoniec.

„V čom ťa oklamala?" spýtala som sa no jeho pohľad mi povedal, že sa v tom nebude rýpať ani za svet. „Okej, téma uzatvorená." zastavila som sa.

„Nie, nie je ešte uzatvorená!" nasrdene ma zhrabol za ruku „A ty prečo nie si stále s tým tvojím?"

Musela som sa zasmiať. „Toto sa ma vážne pýtaš? Uniesol si ma, pokiaľ viem. Takže, v konečnom dôsledku som si tej lásky ani veľmi nezažila." Jorik sa upokojil a pustil ma.

„Buď rada." zahundral.

„Nič nebolí viac, než zrada od blízkeho, však?" spýtala som sa. Nemohol vedieť, kam tým mierim.

„Nezažila si to, nič o tom nevieš." pokračoval v chôdzi.

„Viem." rázne som povedala.

„Fakt? A komu si tak prenesmierne verila, že vedel proti tebe použiť tvoje najslabšie miesto?" nazúrene sa spýtal.

„Tebe." povedala som potichu. Jorik ustúpil o krok, akoby som ho pálila.

„Mne?" zopakoval nechápavo.

„Presne tak, Jorik. Tebe. Použil si proti mne moju najväčšiu slabinu. Lásku."

Pozrel sa na mňa porazeným pohľadom.

„Musel som to urobiť, inak by si so mnou nešla." povedal napokon. Stáli sme tam oproti sebe, jeden vyčítajúc tomu druhému... No krásny výlet.

„To nemôžeš vedieť!" bránila som sa.

„Ale vedel som! Nemohlo by sa naplniť proroctvo a,"

„Jorik ale mňa nezaujíma nejaké proroctvo! Nikdy som sem nepatrila, nemám tu čo robiť, vôbec sem nezapadám. Ja tu proste nemám nejaké vyššie poslanie."

„Nechápeš, že vo vašom svete nie si predurčená k ničomu?" zvýšil hlas.

„Ani toto nemôžeš vedieť!" naštvane som zaťala päste. Náramok na zápästí začal nebezpečne naberať na teplote a vibráciách.

„Tak toto ti Dinita nepovedala, čo?" spýtal sa pohŕdavo.

„Čo tým myslíš?" nechápala som.

„O červenom mesiaci ti povedala . Ale o čiernom nie, čo?"

„Nie." Čo mi chce povedať?

„Čierny mesiac neznamená to len, že sa s niekým vyspíš po prvýkrát bez lásky." a stíchol. A mlčal. Dlho.

„Tak čo to, dočerta, ešte znamená?" zúfalo som sa spýtala. Jorik si vbehol rukou do vlasov a rozhliadol sa. No nie môj zlatý, už si to načal, nevycúvaš z toho „Hovor!" skríkla som po ňom. Videla som, že ľutuje, že do tej témy vôbec zabrdol. No cesta späť už nebola možná. Nie, pokým sa nedozviem celú pravdu.

„Zomrela by si." skrúšene povedal.

Vnútro mi stiahlo. Čože? Normálne mi tak stiahlo žalúdok až ma začalo napínať.

„Ako?" spýtala som sa trasľavým hlasom.

„To v proroctve nebolo." Klamal. Vedela som, že mi klamal.

„Netrep. Dozvieš sa, že ti má niekto umrieť a nezačneš zisťovať ako?" spýtala som sa s roztraseným hlasom. Jorik sa mi radšej ani do očí nepozrel.

„Bol si sa spýtať Straky, však?" tipla som to. On iba prikývol.

„Čo ti povedala?"

Zase mlčal.