Tri priania

Kapitola 40.

"Nečakala som, že mi Flo dovolí kúzla." povedala Aneta a rozpustila si strapaté vlasy. To, ako užasnuto na ňu Tristan pozrel Jorika prinútilo, aby už konečne zakročil.

"Pane." napriamil sa Tristan a uklonil sa. Jorik však po ňom iba pohŕdavo pozrel.

"Jorik!" nadšene zvýskla Aneta a rýchlo si zagumičkovala vlasy. "Videl si ten zápas?" hneď sa pýtala. Jej tón hlasu mu prezradil, že o Tristanových, zjavne ešte skrytých , citoch nič nevie.

"Videl, bola si skvelá." pochválil ju odmerane. Ona sa prestala usmievať a dotknuto sa zatvárila.

"Čo je?" ironicky na neho pozrela. Poznala ho a preto správne odhadla jeho náladu.

"Potrebujem sa s tebou porozprávať. O dni ľalie. V súkromí." švihol prižmúreným pohľadom po Tristanovi. Ten to okamžite pochopil.

"Slečna, pane." uklonil sa a odišiel.

"Počkaj Tristan!" okríkla ho Aneta a ten sa ako na povel otočil a zastal "Jorik, mám ešte sebaobranu. Nemôžem len tak, po hodine odísť. Z trojhodinovky." vysvetľovala.

"Je to naliehavé. Niektoré prípravy už mali bežať. Čím skôr sa do toho pustíme," spustil nekompromisne. V skutočnosti ju chcel odtiahnuť od druhého Petra.

"Musí to byť hneď? Potrebujem aj trénovať. Nemôžem stále sedieť medzi papiermi." zamračila sa. Tristan sa postavil strategicky za ňu, akoby jej kryl chrbát pred akýmkoľvek jeho argumentom.

"Zajtra odchádzam. Bol by som rád, keby spravíme aspoň kúsok." vymyslel si Jorik zámienku. Aneta zagúľala očami a povzdychla si.

"Idem to povedať Flo." otočila sa na päte a zmizla medzi trénujúcimi dobrovoľníkmi. Jorik tam zostal sám s Tristanom. Rozhodol sa s ním hneď narobiť poriadky.

"Nemohol som si nevšimnúť to, s akým záujmom trénuješ s mojou slečnou." obrátil sa k nemu.

"Je to skutočne učenlivá žiačka. S každým, kto sa rád učí, rád trénujem." Tristan sa snažil zachovať si priateľský postoj. Došlo mu však, že Jorik ako chlap vie rýchlejšie diagnostikovať jeho správanie než Aneta.

"Nemyslím si, že to je jej učenlivosť, čo ťa na nej priťahuje." monotónnosť Jorikovho hlasu Tristanom otriasla. Vedel, že si ho nesmie rozhnevať. Ostal ticho a neisto prestúpil z nohy na nohu.

"Aneta sa čoskoro stane mojou ženou a Temari tejto malej krajiny. Takže, ak ti to ešte nedošlo, dnes to bolo posledný krát, čo som ťa s ňou videl. Rozumel si?"

Tristan sa zarazil a musel potlačiť mnoho hnevu, kým z neho vyšlo pokorné:

"Áno, pane."

"Fajn. A teraz zmizni. Trénuj si s niekým, kto je ti rovný."

Tristan sa len uklonil a odišiel. Jorik si vydýchol. Nečakal, že vo vlastnom dome nájde takýto plevel. Ale nečudoval sa tomu. Skôr ho prekvapilo, že aký červ sa vôbec opovážil myšlienkami si privlastňovať Anetu. Radšej ani nechcel vedieť, čím všetkým sa Aneta stala v Tristanových predstavách. Postavu mala dosť dobrú na to, aby... Dosť! Nebude sa zbytočne nasierať.

"Prezlečiem sa, umyjem a môžeme začať." dobehla k nemu a potom ho zase opustila.

"Dobre." stihol za ňou povedať a premiestnil sa.

Aneta:

Absolútne som nepochopila tej náhlej naliehavosti tak ale, keď potrebuje zajtra odísť... Narýchlo som sa poumývala od potu, očesala nanovo a obliekla sa do šiat. Precupitala po chodbe a so zaklopaním som vošla do jeho komnát. Sedel za pracovným stolom, po ktorom mal rozukladané mnohé papiere.

"Tak? Čím začneme?" opýtala som sa, keď som si pred neho sadla.

"Asi oslavami tu, v Davose. V hlavnom meste sa o to vždy starajú kráľ s kráľovnou."

"Dobre. Aký rozpočet máme?" spýtala som sa.

"Najskôr si určíme výzdobu, hostí, jedlo a tieto somariny, rozpočet podľa toho upravíme."

"Nerobí sa to naopak? Že podľa rozpočtu určíme všetky tie veci?" zdvihla som obočie. Jorik to svoje zmraštil. Zas mu čosi sadlo na nos.

"Nie, urobíme to takto!" rozhodne povedal a autoritatívne na mňa pozrel. No tak to pr, môj zlatý! "Začína to pri východe slnka v Gormonde. Uvítal by som, keby moc nepriberieš, budem ťa musieť niesť niekoľko kilometrov. Tiež to nepreháňaj s výberom doplnkov ani topánok, koniec koncov aj tak žiadne mať nebudeš."

A DOSŤ! Rukami som naštvane treskla po stole.

"O čo ti ide?!" spýtala som sa dotknuto.

"O čo mi ide?" spýtal sa on mňa.

"Odkedy si za mnou prišiel, si na mňa len protivný. Tak sa pýtam, čo tým sleduješ?" nahnevane som si založila ruky.

"Snažím sa s tebou rozprávať ako s dospelou ženou." na oko diplomaticky podotkol.

"Pche, tak to určite. Rýpeš do mňa za nepodstatné hlúposti. Takže pokiaľ si nerozmyslíš, že čo po mne vlastne chceš, nemá zmysel aby sme spolu trávili čas!" na to som sa postavila a nechala ho nasrdeného sedieť na mieste. No ja neviem, čo si na mne išiel dokazovať.

Uvítal by som, keby moc nepriberieš. Idiot. Ako keby som viac široká, než vysoká. Fakt idiot...

Namosúrene som kráčala do svojej izby, kde som strávila zvyšok večera. Na ďalšie ráno ma nikto od súdnych procesov neoslobodil, no počas sedenia na stoličke a počúvania žvástov, sa ku mne dostali reči postarších dám, ktoré zrejme nemali čo robiť a boli na procese. Neviem, kto to bol. Podstatné bolo, že sa rozprávali o nejakej mape poznania. Snažila som sa moc nenatŕčať uši ale údajne sa podarilo na východnej hranici objaviť tento poklad.

"Môj syn tam pracuje ako archeológ. Takže je to čistá pravda." povedala jedna z nich.

Verdikt súdu som nezachytila. Dámy sa ku koncu postavili a rozhovorom pokračovali cestou z miestnosti. Takže som sa nič nové nedozvedela. Cestou domov sme šli pešo, keď v tom mi skrsla geniálna myšlienka.

"Pôjdeme cez park?" spýtala som sa a snažila som sa zakryť nadšenie.

"Nie." odsekla Aireen.

"Prečo?" sklamaný hlas som síce chcela maskovať no... Nebolo to ono.

"Zase sa tam zasekneme kvôli nejakému blcháčovi." zagúľala očami.

"Slávnostne sľubujem, že jedno pohladkanie a budeme pokračovať v ceste." zdvihla som dva prsty. Dinita sa rozosmiala.

"Ja som vedela, že cez park chcete ísť iba kvôli tomu mačaťu." smiala sa Dita. Akokoľvek som sa však snažila, ryšavého huňáča som nemohla nikde nájsť. Sklamane som zvesila plecia a porazene šla na zámok. Nebolo mi do reči. Nejako ma rozbolela hlava a pri vôni upečenej vianočky ma naplo. Dinita hneď začala robiť paniku, či náhodou nie som v druhom stave no diplomaticky som jej naznačila, že určite nie, možno ma len obchádza nejaká choroba. Cítila som sa tak mľandravo, že som zrušila väčšinu predmetov a šla to vyležať do postele.

Jorik:

Čo jej zas je? Namosúrene si pomyslel. Ak to má byť nejaká pomsta za jeho správanie, tak je to od nej maximálne detinské. Silas za ním prišiel počas prestávky na zasadnutí. Porozprával mu, že Aneta neprišla na hodiny kvôli zdravotnému stavu a že jej dvorné dámy majú vážnu obavu, že slečna môže byť v očakávaní.

"Môžem ťa uistiť, že moja drahá určite nečaká dieťa." hodil po ňom pohľadom, z ktorého bolo Silasovi všetko jasné. Vrátil sa na zámok a Jorik zase k stolu. Nebavilo ho to tam. Len sedieť a počúvať. Občas prikývnuť, málokedy povedať aj svoj názor. Chýbala mu akcia, dobrodružstvo, ktoré zažíval kedysi. Najbližšieho "vzrúšo" ktorého sa dočká, bude pravdepodobne svadba. Mal okolo toho zmiešané pocity. Cítil sa nesvoj, odkedy sa to dozvedel. Stále si nebol istý, či chce zasvätiť svoj život Anete. Mal ju rád, naozaj a úprimne ale... To ALE tam bolo stále. Už dlhú dobu sa nerozprávali. Iba tak. O ničom a o všetkom. Zacnelo sa mu po takom rozhovore. Po chvíli si zaumienil, že len čo sa vráti, navrhne Anete nejakú tú prechádzku po útesoch.