Tri priania

Kapitola 42.

42.

"Dobré ráno." energicky ma pozdravila Ela a hneď šla k oknu "Máte tu príšerný vzduch." okomentovala a otvorila okno. Posadila som sa a pretrela si oči zlepené karpinami.

"Dnes vás čaká dôležitá návšteva."

"Kam mám ísť?" opýtala som sa ospalo.

"Nikam. Prídu ich výsosti, pánovi rodičia. Ohľadom dňa ľalie." vysvetlila a vytiahla mi zo skrine šaty.

Och Bože, takmer mi to úplne vyfučalo z hlavy.

"Kedy?" spýtala som sa a šla sa do kúpeľne umyť a očesať.

"Poobede, až okolo tretej."

Protestne som zamrnčala a nešťastne na seba pozrela v zrkadle. Asi toto mi zabudol včera povedať, pán milostivý. Keď som sa vrátila, na stojane ma čakali biele šaty so zelenými vyšitými vzormi a po okrajich mierne ružové. Boli to ukážkové jarné šaty, páčili sa mi. Dokonca by som povedala, že ich mala akási Barbie v rozprávke na sebe ale ani za svet si neviem spomenúť, ktorá časť to bola. Nevadí, časy rozprávok sú aj tak nenávratne preč.

Po hodinách hatlaniny a zbytočnej snahy naučiť sa cudziu reč prišiel obed. Rýchlo som do seba nahádzala polievku a keď som končila aj s druhým chodom, vo dverách sa zjavil Jorik.

"Ahoj." uklonil sa na mieste a pokračoval k stoličke.

"Ahoj." kývla som mu hlavou na pozdrav.

"Zabudol som ti včera povedať, že dnes prídu naši, kvôli svadbe." posadil sa vedľa mňa a slúžka mu doniesla polievku.

"Už mi to bolo oznámené." povedala som mu a dojedla zvyšky mrkvového šalátu "Mám si niečo pripraviť? Alebo SA na niečo pripraviť?"

Na chvíľu sa zamyslel. "Nie. Pravdepodobne zdrbú iba mňa, že sa tu nič nedeje a matka bude chcieť mať všetko pod kontrolou." povedal akoby iba tak.

"Tvoja mama je taký...Rodený manažér?" spýtala som sa opatrne. O jeho rodine sme sa nikdy nejako dopodrobna nebavili. Koniec koncov, ani o tej mojej.

"Keby len to." nervózne sa uchechtol "Otec bude chcieť vidieť nejaký sumár výdavkov a príjmov a ak sa s nimi dotrepe aj Richard, tak ten bude mať iba blbé poznámky." v rýchlosti ma uviedol do situácie.

"Hmm...Viem ti s tým všetkým nejako pomôcť?" opýtala som sa.

"Nie. Ibaže by si vedela za pár hodín spraviť prehľad všetkých finančných pohybov." povzdychol si a nabral polievku na lyžicu. Pozrela som na neho pohľadom plným očakávania. Čakala som, kým mu to dôjde. Až keď sa na mňa druhýkrát pozrel, tak sa mu rozsvietilo.

"Vedela?" opýtal sa neveriacky.

"Vieš... Mám čísla omnoho radšej ako ľudí, lebo sa na nič nehrajú. Takže áno, vedela." vysvetlila som mu to.

"Tak potom...Smelo do toho. Ja budem len rád." spokojne sa na mňa usmial.

"Dobre. Takže oficiálne ťa vyhosťujem z vlastnej pracovne na 1,5 hodiny. Dovtedy nech ťa ani nenapadne tam prísť."

"No počkať,"

"Nie! Rozhodnutie už padlo." energeticky som vstala a nasmerovala si to do kuchyne.

"Nejdeš zlým smerom?" zdvihol zarazene obočie, keď stál, aby sa mi ako odchádzajúcej uklonil.

"Nie." usmiala som sa na neho a suverénne vošla dnu. Pohltila ma vôňa pečeného chleba a kyslých uhoriek. Pár dievčat ma hneď pozdravilo a vytvorilo cestičku k linke, za ktorú som chcela ísť. Bola úplne na konci, v rohu miestnosti. Keď som dorazila na svoje vytúžené miesto, vybrala som s poličky kvetinovú šálku a nazrela, aké čaje mám dnes na výber.