Tri priania

Kapitola 27.

Aneta

Do nosa mi narazil tak štipľavý dym, až ma z toho naplo. Pomaly som však otvorila oči. Pery som mala popraskané, avšak pri pokuse oblízať si ich jazykom, som ucítila, že ich mám kyslé jak fras. Tvár sa mi skrčila do grimasy a do očí sa mi z toho nahrnuli slzy. Normálne som chytila kŕče do líc. Opatrne som sa posadila a pokúsila sa zorientovať. Dym išiel spred mojej postele a sprvu som sa zľakla, že tu horí. Ale nehorelo. Teda nie v tom katastrofálnom slova zmysle. Predo mnou horeli akési ružovkasté plamienky. Keď som lepšie zaostrila, v pozadí som uvidela nejakého starčeka, ako mi stojí chrbtom a niečo si mrmle. Poobzerala som sa poriadne. Som vo svojej izbe. S nejakým starčekom, ktorý si tu páli asi hašiš alebo čo, lebo to fakt neuveriteľne štípe v nose.

„Prepáčte, vadilo by vám, ak by som otvorila okno?" spýtala som sa slušne. Starček sa otočil a od prekvapenia mu z rúk vypadli nejaké veci.

„Vôbec nie, slečna." zarazene povedal a sledoval, čo urobím. Bez problému som vstala, odostrela závesy a otvorila okno. To bol pocit, opäť dýchať čerstvý vzduch. V tom som si všimla pokazenú mrežu. Do hlavy mi vzápätí udreli spomienky. Mierne sa mi zakrútila hlava a stratila som balanc. Starček ma nejakou neviditeľnou silou podržal.

„Ďakujem." usmiala som sa na neho. „Kde je Jorik? Je v poriadku?" chrlila som otázky jednu za druhou. Starček neveriacky pokrútil hlavou.

„Čo s ním je?" vyprskla som zdesene. On sa len usmial.

„Slečna, práve ste prekonali otravu snáď všetkých orgánov vo vašom tele. A vás zaujíma práve to, čo je s mladým pánom?" sarkasticky na mňa pozrel.

„Asi áno?" nesmelo som priznala. Chýbal mi. Fakt. Chcela som ísť za ním, schúliť sa mu do objatia a nechať sa rozmaznávať jeho perami. Viem, že sme sa pohádali. Viem, že som bola nahnevaná kvôli nemu. A tiež viem, že kvôli nemu som preležala bohvie akú dlhú dobu. Ale čert to ber, stávajú sa predsa aj horšie veci, nie?

„Láska robí divy. Som však rád, že sa cítite zdravá." začal si baliť svoje saky paky.

„Ako rybička." usmiala som sa. „Kto vlastne ste?" opýtala som sa zvedavo.

„Teodos, slečna."

Teodos... Jemine viem! Autor knihy zaklínadlá pre začiatočníkov. Tá kniha, z ktorej som poradila Kiri! A ja blbá ho nazývam starčekom...

„Moc ma teší." úprimne som povedala.

„Potešenie je na mojej strane." uklonil sa.

„Pane, ako dlho som bola mimo?"

„Len dva dni, slečna. Myslel som, že odstrániť jed z vášho tela bude náročnejšie ale nebolo. Regenerácia prebiehala rýchlo aj bez môjho zásahu."

„Ďakujem vám. Bez vás by som pravdepodobne ešte ležala."

„To je možné." usmial sa na mňa a poprial mi pekný deň. Len čo odišiel, do izby mi vbehla natešená Dinita a silno ma objala. Nečakala som také vrúcne gesto a potajme som dúfala, že aj Jorik ma privíta s podobnou radosťou.

„Taká som rada, že ste v poriadku!" takmer jej vytryskli slzy.

„Nemusela si sa o mňa tak báť." utešovala som ju.

„Musela. Viete, čo by to tu zasa bolo, keby... Nebudeme sa v tom už viac rýpať." povedala viac-menej sama sebe a okamžite otvorila skriňu a vybrala odtiaľ žlté šaty. Fíha, tie musia byť nové, ešte som ich na sebe nemala. Vyzerali veľmi pekne. Narcisová žltá, voľne spustená sukňa a čipkovaný vrch s hrubými ramienkami.