Tri priania

Kapitola 75.

Až do rána som mala pokoj. Od všetkého a od všetkých. V dobrej nálade som si poupratovala všetko, čo bolo treba a nikto ma nijak neotravoval. Vlastne, ak si odmyslím všetko okolo, bola to celkom fajn práca.

Odišla som prv, než tam prišli lesné žienky s vedrami. Akútne potrebujem sprchu... O chvíľu budem mať z vlasov prilbu. Už pri tej predstave sa mi krúti žalúdok. Lenže kde zohnať teplú vodu? Páč pod studenú hlavu nestrčím?

Kým som čakala na raňajky, snažila som sa vymyslieť tento plán a nejako ho zrealizovať no nevedela som, na koho sa obrátiť. Nakoniec to budem musieť predsa len vydržať.

Okej, nádych, výdych a poď.- dodávala som si odvahu pred vstupom do jedálne. Nepochybujem o tom, že už takmer celá Verduna vie, čo a prečo mi Kiara vyviedla.

Ako som správne predpokladala, všetky prítomné oči upreli na mňa zrak a v jedálni to utíchlo. Nikde žiadna známa tvár.

"Dobré ráno." pozdravila som Cordeu, ktorá stála v prvom okienku a nakladala ovsenú kašu do drevených tanierov. Zdvihla ku mne zrak a zastavila sa na rane na líci.

"Dobré." odzdravila bez emočne a poslala ma ďalej. Nejaký mladý chalanisko mi podal dve jablká a posunula som sa ku veľkému kotlu s čajom. Okej, to som prežila. Takže by som to mohla zvládnuť aj k stolu.

Raňajky som zjedla medzi prvými a posilnená vlákninou som sa rozhodla, že dám tej studenej vode predsa len šancu. Zbalila som potrebné veci do ruksaku a upletala von.

Kúpeľne boli prázdne. Rýchlo som sa vyzliekla a so stisnutými päsťami a zubami sa celá schovala do prúdu studenej vody. A hoci som sa bála, že najhoršie to bude znášať hlava, mojou tepelnou slabosťou sa ukázalo byť brucho a hruď.

V živote som nebola tak rýchlo osprchovaná. Trochu som sa bála, že prechladnem, no keď som s mokrou hlavou pribehla do svojho stanu a zakryla sa pod prikrývku, obavy ma prešli.

Keď som poobede precitla medzi živých, vybrala som sa k Febris, aby skontrolovala hojenie. Nepreriekla ani slovo, iba si ma preskenovala, natrela mi to nejakou masťou a spokojne prikývla hlavou. A keď už som tam bola...

"Ahoj." čupla som si a zľahka mu odhrnula vlasy z čela. Zase spal a zase som ho budila. Ale podľa mňa toľko spánku mu už viac uškodí, ako pomôže. Švihla som škaredo po sáčku, z ktorej mu tieklo do žily, no tentokrát do druhej ruky. Isto je to z toho. Nie že by som sa nejako rozumela do týchto liekov, no asi to už preháňajú.

"Ahoj." rozlepil oči a naprázdno prehltol.

"Si smädný?" hneď som sa spýtala a rozhliadala sa, kde by som mu čo mohla dať napiť.

"Trochu áno." priznal a tiež poblúdil pohľadom po okolí.

"Idem ti niečo vziať." oznámila som mu a vstala. Majú vôbec v ošetrovateľskom nejaké jedlo? Chvalabohu som v periférii zbadala mihnúť sa Febrino červené oblečenie, tak som zacupitala za ňou.

"Febris? Kde by som našla niečo na pitie?"

Ona spýtavo podivhla obočie.

"Pre Tristana." prečítala som jej myšlienky. Chápavo sa usmiala a po chvíľke mi doniesla veľký pohár s trblietavou striebornou tekutinou. Pri pohľade na to ma striaslo. Pripomenulo mi to obrad, ale rýchlo som potriasla hlavou a ľalie boli preč.

"To je krv jednorožca alebo čo?"

Sarkasticky na mňa pozrela, pokrútila hlavou a popohnala ma naspäť. Vzala som teda pohár s podozrivou tekutinou so sebou.