Tri priania

Kapitol 89.

"Fakt tam musíme ísť?" nešťastne som sa spýtala.

"Musíme." povzdychol si Tristan, keď dokladal posledné polená pri kozub.

"Extrémne sa mi tam nechce." povzdychla som si a umyla posledné špinavé taniere.

"A to ešte nevieš, ako moc sa tam nechce mne." pridal sa ku mne v mojom horekovaní.

"Nemôžeme tu zostať? Ďaleko od všetkých ľudí a ich problémov." zasnívala som sa počas toho, ako som handričkou obkresľovala čiary na taniery. Tristan sa zjavil tesne za mojím chrbtom. Zozadu mu objal a pobozkal ma na krk.

"Keď toto všetko skončí, odídeme, dobre? Za hory, za doly, kam nás vietor zanesie." povedal optimisticky.

"No, skôr tvoje krídla." s úsmevom som ho opravila a otočila sa k nemu. Pohľad do jeho šťastných očí mi dlho zastieral pohľad na pravdu, ktorej som musela začať čeliť.

"Aj na rukách ťa tam odnesiem." povedal a podvihol mi bradu, aby si vypýtal pár bozkov.

"Čo keď," začala som opatrne. Treba to ujasniť čím skôr.

"Hm?" oprel ma o linku a rukami sa ma dotkol na páse.

"Tristaan, toto je vážne." zatlačila som mu do hrude, keď sa odo mňa nechcel odlepiť. Neochotne sa odtiahol "Čo keď sa budem musieť vrátiť? Späť do môjho sveta?"

Úsmev z tváre mu zmizol a zrak klesol nižšie. Celý čas to bola jedna z hlavných bŕzd, prečo som sa mu nechcela odovzdať úplne.

"Tak...Pôjdem s tebou." povedal akoby nič.

"U nás nemáme férov." podotkla som.

"To tam musí byť riadna nuda." zagúľal očami.

"A mimo to... V mojej realite už tak trochu si." priznala som.

"Vážne?" prekvapene zdvihol obočie "Tak to ma zaujíma."

"Teda no... Peter krídla nemal." spomenula som si na jeden z hlavných rozdielov.

"Peter? U vás sa volám Peter? To ma rodičia nemohli viacej potrestať." rozosmial sa.

"Prestaň!" štuchli som mu do brucha "Vieš akí dobrí priatelia sme boli?"

"Fakt?" takmer neveriacky sa spýtal a trochu odo mňa cúvol. Stále však bol pri mne.
"Áno! Dokonca sme spolu chodili." hrdo som vyhlásila. Náhle mi ostalo smutno. Viem, že by nemalo len... Aj to tam bol život, ktorý som žila.

"Chodili? Akože už nechodíme?" snažil sa tomu pochopiť.

"No...Nie. Lebo Jorik."

"Ten hajzel je všade."

"Tristan." karhavo som spustila. Nič na to nepovedal. "Každopádne späť k jadru problému."

"Podľa mňa to ešte nie je problém, lebo neexistuje." namietol a popravil mi pramienok vlasov, ktorý ušiel z copu. "Nepremýšľaj zbytočne nad niečím, čo ťa spraví smutnou."

Jeho slová ma trochu šokovali.

"Mám iba strach." priznala som ticho.

"Netyyy," chlácholivo ma oslovil a usmial sa "Bude to v poriadku. Sľubujem." pohladil ma jemne po líci. Prikývla som, že mu verím.

"Smiem prosiť, krásna slečna?" spýtal sa, aby zmenil tému. Hneď na to sa poklonil a rukou ma vyzýval na tanec.

"Obávam sa, že moja róba nie je stvorená na tancovanie." potláčala som smiech. Tristan sa narovnal a oprášil mi zvyšky múky zo zástery.