Keď oceán stretne pevninu

1.Kapitola

-Clara-

„Tak...môže byť zlatko?"

„Čo?" V momente som ospravedlňujúco pozrela na otca stojaceho pri posteli pred oknom. Dúfala som, že keď prídeme na izbu, trocha sa upokojím a začnem si vybaľovať veci, čo však nešlo. Dokázala som si jedine sadnúť na posteľ, ktorá mala zostať prázdna a pozerať do steny. Rodičia sa pustili do roboty aj bezo mňa o to nejde, len...

„No posteľ. Chcela si ju pri okne."

„Hej," odvetila som roztržito. „Ďakujem." Pôvodne bola v rohu pri dverách, ale to sa mi vonkoncom nepáčilo. Preto som otca poprosila, aby ju presunul priamo k parapete, ktorá bola vlastne rovnako nízko, ako matrac na posteli. Dúfala som, že keď budem môcť zaspávať pri pohľade na oblohu, bude to o niečo ľahšie. Navyše parapeta bola dosť široká, aby na nej mohol Orion spať, ak by chcel. Hoci...ja som si tam chcela dať skôr svetelnú reťaz, pár ametystov a kryštálov, či fotku s Claire a Austinom.

Izba sama o sebe bola pekne priestranná. A tým, že tu budem sama, bude aj tak všetko miesto len moje. Šteňa asi tak veľa priestoru nepotrebuje. K dobru som teda mala dve skrine, dva stoly a celú kúpeľňu. Vôbec nie veľkú, ale bolo to súkromie, ktorú som fakt potrebovala. Steny boli klasicky biele, čo by bol ale ten najmenší problém. Mala som toľko nápadov, ako to tu oživiť, že sa mi zjavne každý jeden ani nepodarí zrealizovať. Koberec sivej farby tiež nejako oživím a celkovo...urobím si to tu oveľa útulnejšie, aby mi na pohľad aspoň trocha pripomínalo domov.

„Viem, že je internát od budov školy trocha ďalej, ale nevedeli sme vybaviť nič bližšie."

„To je v poriadku mami. Hlavne, že nám dokázali vyhovieť." Pravda, že Barnhart, ako sa internát volal, bol o dosť ďalej ako som chcela, ale mohla som si za to vlastne sama. Ak by som bola normálna, mohla som bývať s nejakým iným dievčaťom a nemusela sa strachovať, ako sa cez polovicu mesta dostanem do školy. „Je to tu fajn." Areál sa mi po menšej prehliadne dosť zapáčil. Ani nie moc rušný, hoci bol hneď vedľa hlavnej cesty, pár lavičiek pod stromami za internátom, kde budem asi s Orionom dosť často a tak. Celkovo miesto, kde som si dokázala svoj život najbližšie mesiace predstaviť.

„Usmej sa predsa trošku. Určite sa tešíš."

„Teším, ale je normálne, že mám strach." Strach? Bola som na smrť vydesená dnešného večera, kedy tu už budem sama. Už len ako som počula ten smiech a rozhovory, ktoré sa niesli chodbami mi behali po chrbte zimomriavky. Vyzeralo to tu zabehane, akoby každý prišiel domov medzi svoju rodinu a nie na internát. Len ja som si pripadala ako malinká loďka na rozbúrenom oceáne. Alebo skôr ako pasažier na tej loďke. Ako malinké dievčatko, ktoré môže hocikedy vypadnúť do vody, ktorá by ju určite utopila. Nikdy som sa nenaučila plávať, takže...s vodou by to veľký boj nebol.

„Vyzeráš ešte vystrašenejšie, ako keď si išla prvý deň na strednú."

„Ale to bolo o inom oci," namietla som, hľadiac Oriona po srsti, ktorý sa váľal na matraci vedľa mňa. „Dnes už domov spať nepôjdem." Mrzel ma aj fakt, že sa so mnou Andy...môj vlastný brat...nechcel ani poriadne rozlúčiť. Ja som mala záujem o normálnu rozlúčku aj s objatím, ale on ma odbil pár slovami. Nevidela som na ňom ani náznak toho, žeby som mu mala nejako chýbať a to ma veľmi ranilo. Nikdy som si k nemu nenašla takú cestu, akú som chcela. Kým som ešte bola vlastne v pohode, tiež to nebolo zjavne najlepšie, ale potom to šlo dole vodou ešte viac.

Odmlčala som sa od ďalších slov a namiesto toho som chcela pomôcť mame. Všetko moje oblečenie sa určite samé nevybalí a na ňu by to bolo veľa. Preto som Oriona nechala na posteli, nech si ju obľúbi a vzala si do parády jednu zo škatúľ. Siahla som práve po tej, kde sa nachádzali samé čierne a tmavé veci. Nálada sa mi ťahala tým smerom, už odkedy sme opustili domov, ale odmietala som si to pripustiť. Pekne som si obliekla biele tričko a voľné bledé džínsy, s bielymi teniskami. Dokonca som sa prinútila natočiť si vlasy a namaľovať sa. Mala som zato, že ak sa prekonám, pôjde dnešný deň ľahšie.