Keď oceán stretne pevninu

41.Kapitola

-Roderick-

„Kam ideme?" Neodpovedal som. Nevedel som odpovedať. Sám som nemal poňatia, kam máme namierené. Vedel som len toľko, že ak už raz držím jej ruku, nepustím ju, kým sa neporozprávame. Aj keby to malo byť nasilu, donútim ju hovoriť. Po posledných dňoch kedy sa mi vyhýbala, je mi to dlžná tak, či tak. „Roderick!"

„Proste ideme, nerieš to."

„Pusti ma!" skríkla a trhla rukou, ktorú som jej ale nepustil. Ale zastavil som a otočil sa k nej tvárou. Dúfal som, že jej postačí pohľad na mňa, aby pochopila prečo sa takto chovám. Lebo hoci by mi to malo byť jedno, nebolo to tak. Až priveľmi som sa zaujímal o dievča, ktoré som ani nepoznal. A prečo? Kvôli pár telefonátom a jednému výletu? Pre naše rovnaké pohľady na celú školu, alebo pre lásku, ktorú mala k svojmu domovu, rovnako ako ja? Čo ma k tomu dopekla nútilo?

„Pustím ťa, ale sľúbiš mi, že neutečieš. Chcem, aby si mi konečne dala šancu všetko vysvetliť."

„Nezaujíma ma, čo chceš povedať. Predsa som ti napísala, aby si to nechal tak." Znova trhla rukou, no ja som ju stále odmietal pustiť. Vzájomne sme sa pritom vraždili pohľadmi, no ja som začal prehrávať. Musel som pozrieť inam ako prvý a povoliť tak svoju ostražitosť. Natoľko, aby si konečne dokázala vytrhnúť ruku. Nazlostene som privrel oči, ale...zostalo ticho. Nezačul som kroky, ktoré by sa vzďaľovali. Clara zostala stáť predo mnou, zjavne čakajúc, čo z tohto môjho správania bude.

„Nepôjdeme niekam, kde budeme mať súkromie?"

„Poď." Kývla hlavou a pobrala sa smerom ku schodom. Myslel som, že pôjdeme k nim do izby, ale ocitli sme sa niekde inde. Na úplne vrchnom poschodí, ale za rohom, o ktorom som doteraz ani netušil. A hlavne nie, že je za ním malé miestnosť. Zjavne na učenie, no nám teraz poslúžila lepšie. Zavreli sme za sebou dvere, zapli dve malé svetlá a posadili sa na červenú sedačku, priamo pod strešným oknom.

„Nemal som ani poňatia, že je tu takéto miesto na žašívanie sa."

„Aj ja som sa tu minule ocitla náhodne. Dvere boli otvorené a Orion si sem zabehol." Postrehol som, ako nervózne sa odo mňa trocha odsunula. Oči jej horeli zvedavosťou, za ktorou bolo ale toľko smútku. Neskryla by ho, ani keby sa ako snaží. Aspoň nie predo mnou.

„Ak by si chcela ísť radšej..."

„Roderick, prosím začni hovoriť k veci." Sťažka som preglgol, ale nemohol som zo seba dostať nič, čo som mal predtým pripravené v hlave. Keď som ju uvidel u nás v izbe, bol som si istý, že viem čo chcem. Teraz tomu tak ale nebolo. Bol som zmätený ešte viac, ako za posledné dni. Keď zrazu sedela len kúsok odo mňa a hľadeli sme si do očí, vrátil som sa spomienkami do lesa. Ku dňu, kedy sme mali ten máš malý výlet. Znova som okolo nás videl husté lesy, ktoré ona tak milovala. Cítil som vánok vo vlasoch a vôňu mokrého ihličia. Kvapky dažďa mi padali na tvár a Clara bola neďaleko mňa, učupená za fotoaparátom.

„Mrzí ma, čo som v piatok večer povedal. A aj celkové moje chovanie. Mal som...mal som...ja som sa ťa ani nesnažil pochopiť. Chcel som od teba vysvetlenie, hoci ty si mi ho nemala prečo dávať. Nebol dôvod, aby som bol na teba taký hnusný a dožadoval sa dôvodov, stojacich za tvojou náladou."

„Nemôžem ti mať za zlé, že si chcel vedieť, prečo..."

„Mal som sa správať normálne. A nie sa hneď uraziť a stavať sa do útočnej pozície." Váhavo, ale načiahol som sa za jej rukou. Stalo sa ale presne to, čo som čakal. Stihla ju odtiahnuť skôr, akoby sa jej moje prsty obtreli o kožu. Nikdy, nikdy predtým som sa toľkoto netrápil ani s babou, ktorú som chcel dostať do postele. Nieto ešte s niekým, koho som chcel ako kamaráta. Bola to neskutočne hlúpa situácia, to určite.