Keď oceán stretne pevninu

22. Kapitola

-Roderick-

„A práve preto by sme mali dbať na literatúru amerických spisovateľov..." Mal som doslova pocit, že ak by som si obúchal hlavu o stenu, trpel by som menej. Po ďalšej skoro úplne prebdenej noci som sa na jedenástu akosi dotrepal na angličtinu, ale horšie som asi ani urobiť nemohol. Možno ak by som zostal v posteli, nejakým zázrakom by som zaspal, ale takto? Nula bodov.

„Aspoň sa tvár, že dávaš pozor," sykol Maxim potichu. Keď sa na nás profesorka pozrela, musela mať radosť. On bol taký ten jej pekný exemplár svedomitého študenta, pričom ja som vyzeral ako niekto, kto iba nedávno vstal z mŕtvych. A pritom som sa snažil. Mal som kávu, na prebudenie som si dal dokonca studenú sprchu...nič ale nepomohlo. Alebo aspoň nie tak, akoby malo. Zostávalo mi teda len dúfať, že čoskoro skončíme.

„Som moc unavený dokonca aj na to."

„Čo robíš prosím ťa celé noci?" Mykol som plecami. Nemal som ani potuchy, kam utekajú tie hodiny. Stále som sa proste len prehadzoval zo strany na stranu a modlil sa, aby bolo ráno čím skôr.

Nespal som ani počas víkendu, hoci som noci trávil u Brooke. Nechcel som ju nechávať samú a aj tak sme vlastne boli skoro celý čas spolu. V sobotu sme sa prechádzali potom po meste poriadne dlho, ona si narobila fotky, zašli sme na obed a na internát sa vrátili až podvečer. Nedeľu sme sa v podstate len váľali na izbe, pozerali sme filmy a včera to už bola zas realita, v ktorej sme mali prednášky. Zašli sme si ale spolu do mesta na večeru, no spať som musel už vo vlastnej posteli, keďže sa Clara vrátila. Zostávalo mi teda len dúfať, že sa s Brooke nejako hneď nepochytili. Minimálne ona to po posledných dňoch vôbec nepotrebovala.

„Zájdeme poobede niekam, alebo..."

„Daj pokoj. Kam chceš ísť v takomto počasí?" opýtal sa otrávene. Mal pravdu, že vonku poriadne fučalo a všade stála voda od nočného dažďa, ale...musel som niekam vypadnúť. Nechcel som ani myslieť na to, že budem zavretý medzi štyrmi stenami izby, alebo celkovo budem len na internáte.

„Maxim začína ma ten tvoj prístup ku všetkému naozaj štvať. Dopekla...ja sa snažím si k tebe vytvoriť nejaký vzťah, ale ty mi to vôbec neuľahčuješ!"

„Už som ti predsa povedal, že nestojím o žiadnych kamarátov. Človeku je najlepšie samému." Chcel som niečo namietnuť, ale nechal som to tak. Videl som, ako ho to rozčúlilo a mojim zámerom predsa nebolo, aby sme sa pohádali. Ale bol som z neho pomaly zúfalý. Nemal som ani poňatia, čo tomu chlapcovi je a prečo sa tak správa. Cítil som sa v celej veci tak bezmocne, až som mal chuť kričať. Ale poriadne hlasno, aby si aj on uvedomil, čo sa deje.

Strpel som ešte tých dvadsať minút, ktoré zostávali a len čo sme mohli ísť, ma už nebolo. Dúfal som, že na chvíľu odchytím Brooke, hoci mi vravela, aby som s ňou dnes nepočítal. Povedala len toľko, že si musí niečo vybaviť v Portlande. S tým, že nemám ani uvažovať nad tým, že pôjdem s ňou. Došlo mi, že asi ide zas o jej rodičov a preto som sa ani nepýtal. Iba sme sa dohodli, že sa večer zastaví, keď príde späť na internát.

Zbehol som teda dole, vyšiel von rovno do nečasu a hoci bola naokolo kopa deciek, našiel som osôbku, ktorú som hľadal. Nebolo to vlastne tak ťažké. Moje oči akoby prirodzene v dave pristáli na dievčati, ktoré bolo od hlavy po päty v čiernom, pričom jej na ramená padali krásne gaštanové vlny. Všimol som si na jej pomalej chôdzi, že sa ani jej asi práve dvakrát nechce, ale popravde som sa ani nedivil. Stačilo, keď som Claru a Brooke na chvíľu zazrel pred prednáškou a všimol som si jej výraz tváre. Netušil som prečo, ale pre niečo sa tvárila príšerne skľúčene.