Keď oceán stretne pevninu

16.Kapitola

-Roderick-

„Mám chuť sa tak akurát zbaliť a ísť domov. Neviem, prečo som mal tak vysoké očakávania..." povedal som hľadiac von oknom, pričom som ležal v posteli. Po dvoch hodinách morskej biológie a chémii som bol totálne hotový. V noci som skoro vôbec nespal. Proste som sa nedokázal prinútiť zavrieť oči a prestať premýšľať nad všetkým. A tak to potom aj vyzeralo. Namiesto raňajok som do seba nalial tri kávy z ktorých sa mi urobilo zle a preto som na všetkých hodinách vyzeral ako totálna troska. A preto som ani nešiel s Maximom po jeho auto. Vonku navyše liali od skorého rána, takže som si radšej pekne zaliezol do postele.

„Čo je tam až také hrozné, že sa chceš vzdať?"

„Odkedy som prišiel, som sa nedokázal poriadne vyspať." Aj teraz som radšej namiesto zízania na padajúci dážď zavrel oči a dúfal, že ma Coryho hlas udrží hore. „A navyše neviem čo s Maximom. Príde mi to, že čím viac sa ja snažím, tým viac sa ma on stráni. A to ma nepredstaviteľne štve Cory."

„Takže náš drahý Maxim ťa zničí skôr, ako štúdium samé o sebe?"

„Ničí ma všetko dokopy."

„Predpokladám ale, že nejaké dievča si si už vyhliadol." Doteraz som mu o Brooke schválne nehovoril. A vlastne ani nebolo čo. Boli sme predsa kamaráti, nič viac. Mal som ten pocit, že sme to tak brali obaja. Zatiaľ teda. Kam by sme sa vlastne aj mali ponáhľať? Máme pred sebou celý školský rok, počas ktorého môžeme poprípade niečo vybudovať. Však sme tu ešte len pár dní.

„Nič vážne, takže sa nevzrušuj."

„Som veľmi zvedavý, dokedy ti tento prístup vydrží." Dúfal som, že pár mesiacov to minimálne bude, ale kto vie? Zajtra by som pokojne mohol mať úplne iný názor na vec. „Inak, včera som videl Lucy s kamarátkami na pláži. Nevyzerala, žeby mala neviem ako zlomené srdce."

„Prosím ťa...urobila mi tam akurát scénu, aby to nevyzeralo, že sme to celé obaja brali iba ako zábavu." Dobre som vedel, že ma neľúbila, hoci mi to hovorila. Povedala to len tak medzi rečou a nie spôsobom, ako by som to ja rád od niekoho počul. Nevložila do tých slov žiadne city, ktoré tam ale rozhodne byť mali.

„Inak...čo tá morská biológia? Ako to vyzerá?"

„Zatiaľ som sklamaný, ale dúfam, že to bude časom lepšie. Mali by sme chodiť aj priamo do terénu a tak, čiže som zvedavý. No dnes aj včera to bola príšerná nuda." Tie týždenné pobyty každý mesiac v Charlestone ale zneli sakra dobre. To bude asi najskôr, kedy sa znova dostanem na otvorenú vodu a preto som sa asi natoľko tešil. To aby som si zistil, či tam sú poriadne vlny a poprípade si kúpil surf. Jar a skorá jeseň by sa dali stráviť aj tak.

„Tak to aby som si premyslel, či príde budúci rok, čo?"

„Aj keby ťa to nebavilo, bol by si tu a to by mne dokonale stačilo. Nerád to priznávam, ale chýbaš mi." Je zjavne normálne, ak s niekým trávite skoro každý deň od základnej školy a potom zrazu...BUM! Nemáte ani poňatia, kedy sa nabudúce uvidíte, alebo kedy budete mať čas, si aspoň zavolať. A nie, nebolo mi to jedno. Vôbec mi to nebolo jedno. Hlavne ak sa moje plány o tom, ako prídeme na výšku spolu s Corym behom pár minút rozpadli na prach.

„Nájdi mi prácu s ubytovaním za normálnu cenu a som tam behom pár dní."

„Vieš, že som schopný zobrať túto tému vážne," odvetil som pomaly otvárajúc oči. Nemal som ďaleko od toho, aby som zaspal. Zvláštne, že v dobe kedy by človek asi aj spať vedel, sa bráni zubami nechtami. Dúfal som ale navyše v to, že sa mi Brooke čoskoro ozve. Napísal som jej hneď ráno, pričom ona sa mi neozvala. A určite moju správu neprehliadla, Tomu som veriť rozhodne nechcel. „No aj keď nie kvôli práci, očakávam, že čoskoro prídeš. Aspoň na týždeň."