Keď oceán stretne pevninu

57.Kapitola

-Roderick-

„Tak ak večer chceš, poď s nami."

„Uvidíme. Neviem ešte, čo so mnou bude do večera." Kým som čakala na Maxima, aspoň som mal chvíľu pokoja na normálny rozhovor. Hunter mi navrhol, aby som šiel s ním a Ameliou večer von, ale...nedokázal som mu na sto percent sľúbiť, že z toho niečo bude. Chcel som mať večer úplne iné plány...s niekým iným. „Posledné dni sú na hlavu."

„Ešte dva týždne a potom sme zas na chvíľu slobodní."

„Aspoň niečo." Tento týždeň a ten potom. Nič viac. Iba tieto dva týždne a potom letím na dvadsať dní domov. Nič lepšie som si v tejto chvíli ani želať nemohol. Nie, ak dievča s ktorým som chcel byť, sa mi vyhýbalo. Aj včera...videl som ju večer pred internátom s Maximom a videl som ju, ako odchádza s bratom. Za mnou ale neprišla, dokonca aj na správu z rána mi odpísala až večer. Ale ako myslí. Ja sa jej vnucovať nebudem.

„Zavolaj ja Maxima, hoci...asi ťa pošle doprdele."

„Daj mi pokoj s Maximom. Som rád, že sa nepovraždíme počas noci." Načo som ho čakal aj teraz? Aby som do neho rýpal celú cestu do školy? Zjavne. Iný dôvod tu priveľmi nebol. Odkedy som ho včera videl s Clarou, mal som na neho ešte väčšie nervy. „Nechceš sa s ním vymeniť?"

„Ja svoju posteľ neopustím ani za svet. Spýtaj sa poprípade Josepha, či sa on nevymení s tebou."

„Za pokus nič nedám." Zjavne by to tak bolo lepšie. Takto som sa až priveľmi musel snažiť, aby som mu zakaždým jednu nevrazil. Viem, žeby ma nemal natoľko hnevať...nemal by ma vôbec hnevať, ale nemohol som za to. Keď som ho videl, chcel som ho udrieť. Za svoje občasné správanie ku mne by si to skutočne zaslúžil. A ešte by som nemal ani výčitky. Ten jeho večný pokoj a nadhľad nad celým životom ma privádzali do absolútneho šialenstva. „Tebe by to nevadilo?"

„Asi ani nie. Nemám proti tebe nič." Vďačne som prikývol a keby sa ten ruský škriatok neobjaví, ešte by som zostal na pár minút. Nahodil som úsmev akoby sa nič nedialo, rozlúčil sa s Hunterom a vykročil za ním. Do tej hnusnej zimy sa mi nechcelo ani trocha, ale zas...autom by sa mi ísť neoplatilo. A hlavne by som prišiel o možnosť si pohovoriť s mojou drahou spoločnosťou. Aj Clara s Brooke mali mať teraz angličtinu, ale nechcelo sa mi zisťovať, či už išli, alebo nie.

Sneh som mal až po členky, ale aspoň sa vietor trocha upokojil a z oblohy nepadali ďalšie vločky. Áno, takáto zima bola pre mňa počas prvých chvíľ niečím čarovným, ale už som jej mal dosť. Nedokázal som vychutnávať podobný pohľad. Možno to bolo z nezvyku, ale strašne mi to liezlo na nervy. Hlavne to večné obliekanie, aby človeku nebola zima. Akoby neboli teploty niekde nad tridsiatkou tisíckrát lepšie.

„No? Čo ťa žerie?" opýtal sa Maxim, naprávajúc si okuliare. Na mňa sa však ani nepozrel. Radšej sledoval prázdny chodník pred nami. „Od včera si nervózny ako pes."

„Čo ja viem...ty mi povedz, čo ma natoľko serie." Ruky som si založil do vreciek. Niežeby to pomohlo, ale prečo by som aj nezabudol na rukavice, že? A hoci som nemal o dievčatá záujem, stále som sa obzeral, či nezazriem jednu, alebo druhú. No nikde po nich nebolo ani stopy. Akoby sa obe na dnešnú školu vybodli.

„Žiarliš aj napriek tomu, že spolu nechodíte. To je naozaj dospelé." Zovrel som ruky v päsť. Už len za ten prízvuk by si zaslúžil jednu dostať. Dopekla, odmalička žil na rovnakom mieste ako ja, ale rozprával, ako keby vyrastal medzi samými rusákmi, ktorí sa na angličtinu ako takú skoro úplne vybodli.