Keď oceán stretne pevninu

71.Kapitola

-Clara-

„Nemali sme zostať niekde vzadu?" spýtala sa Brooke potichu, pričom pred nami, za nami, ale aj všade okolo sa hmýrila kopa ľudí. Od sĺz som však videla tak rozmazane, že pôsobili ako nekončiaca čierna šmuha plná smrti. Niektorí plakali, iní mali na tvári ten neutrálny výraz, ktorému by ste nedokázali priradiť žiadnu konkrétnu emóciu. „Tu sme moc na očiach."

„A?" opýtala som sa nechápavo a prijala od nej už asi tretiu vreckovku. Ani nie tak na slzy, ako môj plný nos. Nemala som poňatia, kde som prechladla, keď v nemocnici nebola zima, ale...nebola som v tom sama. Roderick sa pri mne posledné dni váľal toľko, že som sa ani nedivila, keď odo mňa ochorel. Otec a Claire by ho boli stále najradšej zabili, ale Austin ho neustále priviedol so sebou. Alebo keď nie on, tak Brooke, ktorú si otec celkom obľúbil.

„Nie, len či by ti nebolo lepšie trocha stranou."

„Sedím tu čisto kvôli rodičom." Aj tak som bola na zlom mieste, lebo som mala byť vedľa nich, na boku pri truhle. Lenže tam som ísť nedokázala, preto sme si s Brooke sadli hneď na prvé stoličky, ktoré boli po ruke. René zostal vzadu s Roderickom, pričom pán Morisson mal byť pri mne, akurát tu ešte nebol. Rodina sa ale zišla v slušnom počte. Starí rodiča z oboch strán, otcov nevlastný brat s rodinou, mamine blízke sesternice, strýkovia, tety...ľudia, ktorých som nevidela už roky. Smutné, že sme sa zišli za takýchto okolností.

„V poriadku?" opýtal sa Austin a čupol si pred stoličku, na ktorej som sedela. „Hm? Ak myslíš, môžeme isť von, alebo niečo." Pokývala som hlavou a pohladila ho po líci. V obleku mu to tak neskutočne pristalo. Naposledy som ho takto nahodeného videla, keď maturoval. A to už bolo pár rokov dozadu.

„Choď späť k mame, potrebuje ťa." Pre nás pre obe bolo dnes ráno zvláštne prísť domov. A vedieť, že je to len na tých pár hodín, kedy sa prichystáme na pohreb. Ju vraj pomaly prepustia, ak bude po dnešku v poriadku, lenže so mnou to bolo stále nejasné. A ani som sa nečudovala. Posledné dni, boli ako na hojdačke. Niečo medzi depresiou a mániou, čo bolo plné zlosti a agresivity voči celému svetu a veľkej väčšine ľudí. „Som v pohode." Nemal dôvod, aby mi veril. Ale bolo to v pohode. Všetko bolo koniec koncov podľa tých sračiek v mojich žilách v pohode. Svet sa nerúcal, ľudia neumierali a bolesť bola minimálna. Šťastná rozprávka, ktorú nemalo čo rušiť.

„Keby niečo, dajte mi vedieť." Vážne pozrel na Brooke, ale tá len s úsmevom prikývla a podala mi ďalšiu vreckovku. Nos som mala pomaly červený ako Rudolf. No nádcha mala ešte jednu výhodu. Keď drahá rodina okolo počula, že si nos fúkam ako o život a neustále kýcham, držali sa ďalej a nemusela som čeliť horde objatí a slov ľútosti, ktorým som aj tak plne nechápala.

Ponad ľavé plece som sa obzrela dozadu, ale Roderickov pohľad som nezachytila. Držal sklonenú hlavu, zjavne aby bol nenápadnejší. Ja som však v tej chvíli nechcela absolútne nič iné, len aby zodvihol hlavu a pozrel sa na chvíľu mojim smerom. Zachytila som pritom pohľady niekoľkých známych, na ktorých som sa len silene pousmiala a zas sa otočila dopredu. Neverila som, ako stiesnene sa tu cítim. A pritom miesta bolo dosť. No pri pohľade na otvorenú rakvu, mi po chrbte behal mráz. Nikdy som nechápala, prečo sa rakva necháva otvorená počas pohrebu, alebo jeho veľkej časti. Nie vždy samozrejme, ale najčastejšie je to asi tak. Čo je tak skvelé na tom, keď sa pozeráte na bledú mŕtvolu, ktorá vám navyše bola nejakým spôsobom blízka? Mne sa z toho doslova dvíhal žalúdok a to som priveľmi blízko ani nešla.

„Hneď som tu," zašepkala som Brooke a skôr, akoby mala námietky, som sa postavila. Všimla som si, ako Austin spozornej, ale naznačila som mu, že je všetko v poriadku a nepotrebujem pomoc. Nechcela som ísť von. Len na kratučkú chvíľu k Roderickovi. Chcela som ho na pár sekúnd vziať za ruku, proste cítiť, že je skutočne tu a keď sa toto celé skončí, budeme spolu. Ľahne si ku mne, objíme ma a na chvíľku sa bude zdať všetko normálne.