Keď oceán stretne pevninu

72.Kapitola

-Roderick-

„To, že ty si budeš robiť čo sa ti zachce ešte pochopím, ale ty..." Mal som pocit, že ma Clarin otec každú chvíľu pošle k zemi fackou, alebo niečím podobným, ale držal sa. Síce kričal, ale zatiaľ zostal len pri kriku. „Dovolíš mojej dcére, aby sa vykradla z psychiatrie, pričom jej veľmi dobrovoľne pomáhaš a potom jej dovolíš, aby sa nechala potetovať?!" Až ma myklo, ako hlasno zvrieskol. Očakával som presne takýto scenár, ale do poslednej chvíle som akosi dúfal, že sa neudeje.

Obaja sme pred ním stáli ako soľné stĺpy, ale nikto nemal dosť odvahy mu nejako protirečiť. Bola to priveľmi nebezpečná hra, aj napriek všetkému. Jeho reakcia bola pochopiteľná, ale z druhej strany sa mohol trocha krotiť. Krik nás nedostane absolútne nikam. Akurát sa budeme všetci cítiť totálne nanič a zvyšok oddelenia si bude myslieť, že sme sa pomiatli. Čo by vzhľadom na miesto, kde sa nachádzame, ani nebolo priveľmi od veci.

„Ocko, nie je to koniec sveta. Tak som si dala urobiť tetovanie a čo má akože byť? Som dospelá."

„Mysli na budúcnosť!" Clara sa so sklonenou hlavou pousmiala. „Čo si o tom bude myslieť tvoj budúci zamestnávateľ?!" Toto som popravde nikdy nechápal. Mama mi hovorievala podobné veci. Prečo by to ale mal byť tak veľký problém v dobe, v ktorej žijeme? Tetovanie je už úplne bežná vec. Navyše to, že si niekto nechá niečo zvečniť na koži o ňom vykazuje, že je zlý človek, alebo čo dopekla? Doba, kedy sa po ulici s tetovaniami premávali len bývalí väzni, je dávno preč.

„Pán Hogan, nechcem vám protirečiť, ale..."

„Tak drž hubu!" Keby nie som slušne vychovaný a mám viac guráže, niečo by som mu bol povedal. Takto som však iba mlčky prikývol. „Uznávam, že ťa nepoznám, ale poriadne ma serieš, synak."

„Nie, žeby si sa tešil, že som si konečne niekoho našla," utrúsila Clara nezaujato a posadila sa na kraj postele. Aby sa troška uvoľnila atmosféra, nasledoval som jej príklad. Trocha cez čiaru ale zjavne bolo, keď ma len tak vzala za ruku, pričom jej otec sa na nás stále pozeral. „Ocko, nič tak hrozné sa nestalo. Nechala som lístoček, že som za pár hodín späť. Nezmizla som bez stopy."

„Nemala si v prvom rade vôbec nikam chodiť. Toto nie je miesto, kde si na dovolenke."

„Som tu vďaka vám, na to nezabúdaj." Nečakal som, že sa s ním bude rozprávať podobným tónom. A rovnako som nečakal, žeby pohľad jej otca po týchto slovách natoľko zmäkol. Zjavne ho zasiahla na citlivé miesto. „Mysleli ste si, že ma týmto tu ochránite, alebo také niečo? Jediné čo ste urobili bolo, že ste ešte priliali, do už tak divokého ohňa."

„Nemala si robiť to, čo si robila."

„Tak mi teda prepáč, že som sa v to ráno išla prejsť na svoje obľúbené miesto. Ako som si to len po tak hroznom zážitku mohla dovoliť?" opýtala sa posmešne, ale hnev v jej hlase bol jasne počuteľný. Toto už nebolo iba o tetovaní, alebo fakte, že sme utiekli z oddelenia. Išlo o niečo, o čom som ja ešte zjavne netušil. „Ja viem, že sa o mňa bojíte, ale nemáte právo obmedzovať moju slobodu."

„Takto to vidíš?"

„Áno," odpovedala úplne presvedčene. Pozorne som ju sledoval, ale ona sa sústredila výhradne na svojho otca, ktorý však ustúpiť nemienil. Obaja hájili svoj názor, čo nebola zlá vec, ale...

„Asi vás nechám osamote, aby ste sa porozprávali," povedal som napokon do trápneho ticha. Skôr, akoby Clara niečo namietla, som už bol vonku na chodbe. Moja prítomnosť na dráme len pridávala. A to teraz nepotrebovali ani náhodou.